Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. fanfiction

8. 12. 2007

1. FANFICTION

Niekto zazvonil pri dverách Marisolinho bytu. Išla sa pozrieť, kto to je a cez „kukátko“  uvidela svojho brata. Otvorila so svojim typickým šibalským úsmevom a opýtala sa: „Ahoj Eric, čo sa deje? Pôjdeš ďalej?“

Eric na ňu vrhol skúmavý pohľad, pomaly prikývol, vošiel dnu a zamieril do obývačky. Nezvykol navštevovať Marisol kvôli takýmto veciam často, no dnes sa v práci rozhodol, že za ňou zájde. Musí jej skrátka dohovoriť...

V obývačke sa automaticky usadil do kresla a rozhliadol sa okolo seba. Chcel, aby to také ostalo až do... Z myšlienok ho vytrhla Marisol, ktorá priniesla džús, poháre a nejaké koláčiky. Aj ona sa posadila a rukou ukázala na občerstvenie. No Eric sa neusmial. Bez akýchkoľvek ceremónií prešiel priamo k veci.

„Pozri Marisol. Vieš, čo si myslím o vzťahu medzi tebou a Horatiom. Dobre, prežil som to, že je to môj šéf a nemám nič proti tomu, že sa stýkate, aj keď by bolo lepšie, keby si svoj voľný čas venovala radšej liečbe. Ale dobre. Ja len... nerád by som, aby to vyústilo do niečoho... hlbšieho.... ak chápeš, čo tým myslím,“ keď končil vetu, Eric takmer šepkal. Pripadal si hlúpo. Veď zasahoval do života iného človeka, robil presne to. Čo nenávidel, keď niekto robil jemu.

Marisoline pocity sa po tomto monológu nedali vyjadriť jednou vetou. Cítila sa zúfalo sklamaná, podvedená, akoby ju Eric zradil, no na druhe strane sa začínala hnevať. Prečo sa dopekla nemôže starať iba o svoj súkromný život?!  No napriek tomu sa prinútila odpovedať pokojne a s rozmyslom.

„Eric... ja... Horatio...“

Zrazu zazvonil Marisolin mobil. Chvíľu váhala, no napokon ho zodvihla.

Horatio Caine sedel sám vo svojej pracovni v budove Miami Dade Police a hľadel na prsteň položený na svojom stole. Nevedel, či to má urobiť, alebo nie, no napokon si vybral telefón z vrecka svojho saka a vyťukal dôverne známe číslo. Párkrát v telefóne zazvonilo a napokon sa ozval jej hlas: „Áno, Horatio?“ Horatio sa potešil, no zároveň sa bál. Veď to, o čo mu teraz išlo, plánoval už dosť dlhú dobu a nechcel to pokaziť.

„Ahoj Marisol. Vieš... ja... chcel som sa ťa opýtať, či by si dnes nemohla.... ísť sa so mnou prejsť.“

„Prepáč Horatio, veľmi ma to mrzí, ale dnes mi to naozaj nevyhovuje,“ povedala smutným hlasom.

„Aha,“ sklamane sa ozval Horatio, „chcel som ti totiž povedať niečo veľmi dôležité. Naozaj teda nemôžeš ísť?“

Medzi jednotlivými telefónmi visela z Horatiovej strany nevyslovená otázka – „Prečo?“ Nechcel sa to opýtať priamo, vedel, že Marisol by to nepripustila.

„Horatio, som s Ericom... a... no.... vieš, vedieme spolu diskusiu,“ odpovedala Marisol na nevyslovenú otázku a v duchu si ju dokončila: ktorá nie je veľmi príjemná, „ale ak tak veľmi chceš, mohli by sme sa stretnúť o ôsmej na pláži.“

Horatio sa potešil, ale do telefónu povedal iba: „Budem tam.“ Potom zložil, nasadil si slnečné okuliare a odišiel z miestnosti.

PO TELEFONÁTE MEDZI HORATIOM A MARISOL

Horatio

Horatio prebehol okolo labáku, kde zakýval Ryanovi, okolo pitevne, kde sa rozlúčil s Alexx a na schodoch vedúcich z budovy Miami Dade Police stretol Calleigh, Natáliu a Cooper zabratých do rozhovoru. Calleigh naňho zakričala, no Horatio jej iba zakýval a šiel ďalej.

„Čo sa mu doboha stalo?“ šokovane sa opýtala Natália, lebo takýto nikdy nebol.

„Netuším, ale dúfam, že ho to rýchlo prejde,“ pritakal Cooper.

Calleigh sa iba zahľadela za vzdaľujúcou sa postavou. Nepovedala nič a ani nebolo treba. Chápala, ako sa Horatio cíti a prišlo jej kruté, keď sa k tomu Natália s Cooperom stavali tak, ako sa stavali.

Horatio nemal čas čudovať sa nad ich správaním (či nad svojím?). Pozrel na hodinky. Bolo o 5 minút sedem hodín. Dosť času na obvyklé úkony, ale málo času na psychickú prípravu. Nasadol do svojho auta, vycúval z parkoviska a odišiel domov.

Marisol

Marisol vypla telefón a zahľadela sa na brata.

„To bol Horatio. Chce sa so mnou stretnúť.“

„Mari... “

„Viem Eric,“ prerušila ho Marisol, “no napriek všetkému som súhlasila a pôjdem tam, či sa ti to páči alebo nie.“

Eric na ňu chvíľu hľadel, no potom prikývol. Veď... zatiaľ o nič nejde. Chcú sa spolu iba stretnúť.

„Odveziem ťa.“

„Eric, nemusíš si robiť starosti,“ Marisol sa prvýkrát usmiala, „cestu poznám.

„To je jedno,“ trval na svojom Eric, „už som sa rozhodol.“

Marisol chvíľu nehybne sedela a potom súhlasila: „Ok, idem sa obliecť.“

NA PLÁŽI
Horatio, Marisol, Eric

Horatio stál na pláži a sledoval západ slnka. Zrazu začul kroky a tlmený rozhovor dvoch ľudí. Neotočil sa. Pristúpili k nemu a on sa napokon obrátil. Pred ním stál jeho kolega Eric Delko a Ericova sestra, Horatiova priateľka – Marisol. Horatia prekvapil príchod erica, no nijako to na sebe nedal znať.

„Ahojte Delkovci... Marisol,“ pozdravil ich Horatio a ľahko sa usmial. Marisol odzdravila a žiarivo sa usmiala, no Eric túto zdvorilostnú frázu prešiel s mlčaním.

„Eric, bol by si taký láskavý, a nechal ma s tvojou sestrou osamote?“ opýtal sa zdvorilo Horatio. Eric chvíľu neprítomne hľadel pred seba, no keď ho Marisol štuchla lakťom, prebral sa zo zamyslenia a prikývol: „Čo? Ach... jasné.“ Potom sa otočil k Marisol a povedal jej, že po ňu o desiatej príde.

„To nebude treba Eric,“ schladil ho Horatio, „mám tu auto, odveziem ju.“

Po týchto slovách Eric nahodil urazený výraz, mykol plecom, otočil sa a odišiel.

Horatio, Marisol

Keď Eric odišiel, Marisol sa chcela zaňho ospravedlniť, no Horatio zodvihol ruky. „Nič nehovor, láska,“ povedal potichu Horatio, „a poď prosím ťa za mnou.“ Marisol sa pri týchto slovách jemne začervenala, sklopila pohľad, ale súhlasila. Išli spolu po pláži a obaja mlčali. Bolo to zvláštne, ako dobre si rozumeli aj bez slov. Napokon došli na krásne miesto, kde boli síce najmä veľké kamene, no zato bol odtiaľ prekrásny výhľad. Toto bolo miesto, ktoré si Horatio vybral za miesto pre zrod niečoho väčšieho, honosnejšieho, dôležitejšieho než boli iba nevinné stretnutia pretkané letmými bozkami a prechádzky v miestnych parkoch či na pláži. Toto bolo miesto ako stvorené pre jediné slovko – „áno“.

Horatio nebol veľký romantik, aspoň teda v práci by ho tak neoznačili, no možno práve násilie, s ktorým sa dennodenne stretával a ktorého bol aj on sám obeťou, ho podnecovalo k tomu, aby sa ním stal.

Usadili sa na kameňoch a stále mlčali. Vrhali na seba výrečné pohľady, ktoré jasne vyjadrovali, čo si myslia a cítia. Napokon sa ozval Horatio.

„Milujem ťa Marisol. Milujem ťa tak, ako som nikdy nikoho nemiloval.“

Marisol sa usmiala a chcela niečo povedať, no Horatio jej priložil prst na pery. Usmial sa aj on. Pomaly sa k nej naklonil a ona sa nebránila. Pery sa pritisli na pery a ruky jedného spočinuli na tele toho druhého. Bol to vášnivý bozk, plný lásky, dôvery a porozumenia, už nie platonicky zamilovaných kamarátov.

Sedeli na skalách a držali sa za ruky. Zrazu Horatio zalovil v kapse a vytiahol malú červenú škatuľku. Kľakol si pred Marisol a uprene sa jej zahľadel do očí.

„Marisol, chcem sa ťa opýtať niečo veľmi dôležité. Dúfam, že si odpoveď poriadne premyslíš, lebo ti to s najväčšou pravdepodobnosťou poriadne skomplikuje život. Marisol... vezmeš si ma?“

Marisol neprestávala hľadieť do Horatiových hnedých očí, do očí, do ktorých poslednou dobou hľadela tak často a zároveň cítila, ako sa jej vlastné oči plnia slzami.

„Horatio.... ja.... ja.... ja nemôžem.“

Toto Horatio nečakal. Bol to doslova úder pod pás. Marisol sa postavila, schmatla kabelku, otočila sa šokovanému Horatiovi chrbtom a rozbehla sa preč. Horatio ostal paralyzovane kľačať a po lícach mu stekali slzy.

NA DRUHÝ DEŇ – SCÉNA

Bolo niečo okolo pol deviatej ráno, keď na Horatiove oddelenie vtrhol rozzúrený Eric Delko. Prvý, na koho narazil bol Frank Tripp.

„Ahoj Tripp,“ precedil pomedzi zuby Eric.

„Ahoj Eric,“ letmo ho pozdravil Frank.

„Nevieš, kde je Caine?“ vyštekol Eric podráždene, lebo ho rozčuľoval Frankov kľudný hlas.

„Nie, netuším. Dnes som ho ešte nevidel,“ zamrmlal rozladene Frank, lebo Horatia zháňal už dva dni a stále sa mu ho nepodarilo zastihnúť.

Eric šiel ďalej až stretol Calleigh.

„Čau Calleigh, kde je Caine? Kde je ten.... ten.....,“ Eric stupňoval hlas a na konci skoro kričal.

„Čo je Eric?“ opýtala sa prekvapene.

„Ja ho.... ja ho.....,“ cedil cez zuby Eric.

„Vieš čo, poď so mnou,“ navrhla Calleigh a odviedla protestujúceho Erica pred zrakmi všetkých do svojej kancelárie.

„Posaď sa a,“ zhlboka sa nadýchla,“ a prosím ťa, ukľudni sa. Uvarím čaj, dobre?“

Eric na ňu iba zazeral a prudko dýchal. Calleigh ho dokázala vždy schladiť. Lenže dnes to bolo prd platné. Chcel kričať, plakať od zúrivosti, no najviac chcel hovoriť s Horatiom. Potreboval z jeho úst počuť vysvetlenie, možno aj ospravedlnenie, o ktoré vlastne ani nestál. Chcel.... skutočne chcel.... mať pri sebe svoju sestru.

„Ja toho.... toho....,“ liezlo z Erica.

No hoci bol vrcholne nahnevaný a Horatia preklínal, nevedel, nedokázal naň nadávať. Možno tak v mysli, ale nahlas určite nie.

Calleigh sa k nemu otočila, podala mu hrnček s čajom a povedala: „Eric, ja neviem, čo sa to s tebou poslednou dobou deje. Na všetkých z oddelenia si hnusný, no na naše otázky nie si ochotný odpovedať. Takmer zbiješ Coopera a Valera sa ťa začína báť. Teraz sem prídeš a kričíš tu po všetkých, na Horatia sa ti z úst sypú takmer nadávky, ak nie niečo horšie. Všetci sme sa ťa snažili a aj snažíme pochopiť a stáť za tebou budeme vždy, ale asi by si si mal prehodnotiť rebríček priorít. A teraz, ak môžeš, mi prosím ťa vysvetli, čo sa stalo, že ti od hnevu dochádza dych aj slová.“

Eric na ňu znechutene pozrel. Začal:“ Takže.... ja.... ty chceš povedať.... že ja....“ Liezlo to z neho ako z chlpatej deky. Keď už sa konečne vykoktával, začul vonku hluk. Teda nejaké hlasy, Prudko sa otočil a konečne ho uvidel. Horatia. Osobu, kvôli ktorej tak trpel. Zrazu ucítil niečo pálivé na nohách. Pozrel sa a uvidel, že ako sa obrátil, vylial na seba takmer celú šálku. Netrápilo ho to. Vyskočil, ospravedlnil sa Calleigh za vyliaty čaj a utekal preč.

Horatio bol práve zabratý do rozhovoru s Ryanom o nejakých výsledkoch. Eric k nim dobehol a ihněd vybafol na Horatia: „Caine máš čas?“

Horatio naňho vrhol zmätený pohľad plný bolesti, no napriek tomu odpovedal.

„Ahoj Eric, prepáč, ale teraz nemôžem. Počká to chvíľu?“

„Nie, to teda nepočká,“ zavrčal Eric,“ potrebujem s tebou hovoriť a hneď!“

„Eric, naozaj teraz nemám čas, čaká na mňa hora práce a federáli nám už klopú na dvere. Vieš, ako radi by ten prípad dostali oni,“ snažil sa vysvetliť Horatio.

„Caine, ja ti seriem na FBI,“ zvýšeným hlasom povedal Eric,“ okamžite s tebou potrebujem hovoriť!“

To by stačilo,“ teraz už výhražne povedal Horatio,“ a teraz... teraz choď do mojej kancelárie, Eric. Ihneď!“

Eric chcel protestovať, no Horatiov pohľad ho umlčal. Aspoň sa teda znechutene pozrel na Ryana aj samotného Horatia a za vzrušeného šepotu spolupracovníkov sa zvrtol na mieste a zamieril si to do onej pracovne.

U Horatia v kancelárii

Eric stál v pracovni svojho šéfa a hľadel na Miami. Bolo mu biedne. Zlosť z neho vyprchala cestou sem. Keďže incident sa odohral pri Calleighinej pracovni, do tejto miestnosti to mal pomerne dlhú cestu (Horatio mal kanceláriu na opačnom konci oddelenia ako Calleigh) a tým pádom aj dosť času na rozmýšľanie. Oddelenie bolo veľké a malo dosť pracovníkov, takže počas celej cesty počul okolo seba šepot. Vedel čo si väčšina z nich myslí: že mal nejaké nezhody s Horatiom a že si ich chcel riešiť takýmto spôsobom. A väčšina si tiež myslela aj to, že buď dá okamžite výpoveď on sám, alebo ju dostane za takéto „nádherné“ správanie. Keď si to tak ale zoberiem, uvažoval Eric, možno by to bola dobrá voľba. Zrazu sa dvere otvorili. Eric sa neochotne otočil a uvidel Horatia.

Horatio pokynul, aby si sadol a sám sa usadil do svojho kresla. „Tak Eric... mohol by si mi prosím ťa povedať, čo to tam vonku malo znamenať?“ opýtal sa Horatio a rukou ukázal smerom von. Pred kanceláriou sa zhrčilo zopár ľudí a tak Horatio vstal (na čo sa rozpŕchli) a zatiahol žalúzie. Potom sa opäť posadil. Ericovi ori týchto slovách znova nebezpečne stúpol tlak. Spomenul si na Calleigh a jej monológ a to v ňom vyvolávalo zlé pocity.

„Ide o Marisol,“ začal Eric, no Horatio ho prerušil.

„Myslím, že sme sa dohodli, že si súkromné záležitosti vybavíme po práci,“ povedal Horatio.

„Ale Marisol...,“ chcel pokračovať Eric.

„Dosť,“ rázne povedal Horatio a postavil sa.

Ani nie tak Horatiove odmietnutie, ako to, že sa postavil, vyvolalo v Ericovi vlnu emócií. Aj on sa zodvihol a tento raz sa nesnažil krotiť sa. Už to nebol iba mierne zdvihnutý hlas...

„Nie Horatio, ty ma vypočuješ! Nikdy som nesúhlasil s vaším vzťahom, hoci Marisol ma presviedčala, že je to celkom neškodné a nič sa nemůže stať. Že ju vzťah s tebou neohrozí. Pche! Možno som jej to zhltol aj s navijakom, ja debil. Nemal som veľmi na výber, boli ste dvaja, ale teraz....,“ Eric sa nadýchol a túto chvíľu využil Horatio, aby sa dostal k slovu.

„O čom to hovoríš Eric?“ Horatio pochyboval, že Marisol sa bratovi o včerajšku zmienila, a ak to urobila, neveril, že by to u jeho kolegu vyvolalo takúto reakciu.

„Že o čom to hovorím?!“ takmer zjačal Eric,“ Ja....ty si sľúbil, že ju odvezieš, že sa v poriadku dostane domov. Prečo, ale teda doma nebola a za celú noc sa neukázala?!!!“

„Čo?“ teraz bol pre zmenú vyvedený z miery Horatio.

„Áno, počuješ dobre,“ posmešne vyhŕkol Eric.

„Počkaj, chceš povedať, že Marisol neprišla domov?“ nechápavo sa spýtal Horatio.

„Presne tak... presne to chcem povedať,“ odsekol Eric a podišiel k oknu.

Horatiovi sa začali plniť oči slzami. Začal si vyčítať, že ju nechal len tak odísť. Nasadil si okuliare a odišiel z miestnosti. Ako Eric začul škripot dverí, obzrel sa, ale na mieste, kde pred chvíľou stál Horatio, videl teraz iba vzduch.....

PO HORATIOVOM ODCHODE

Horatio

Horatio vyšiel von a bol dosť šokovaný. Nevšímal si zvedavé pohľady ani otázky týkajúce sa Erica. Prešiel cez celé oddelenie a až pri výťahoch si uvedomil, že nemôže stratiť hlavu. Vrátil sa ku Calleighinej kancelárii a tam sa opäť stretol s Ryanom.

„Prosím ťa poď so mnou,“ povedal Horatio.

„Prečo?“ chcel vedieť Ryan, no aj tak išiel za ním.

„Ahoj Calleigh,“ pozdravili Horatio aj Ryan a ona odzdravila.

„Počujte, máme problém,“ oznámil Horatio,“ zmizla Ericova sestra. Calleigh, potrebujem, aby si vybavila všetky formality a požiadala Coopera o centrálnu lokalizáciu, odposluch a monitoring jej bytu. A pokiaľ možno, maj pod dohľadom aj jej auto. A...aby som nezabudol, aj Ericov byt a auto a vlastne všetky miesta, kde by sa mohla zdržiavať. A my, Ryan, my sa pozrieme do terénu,“ dokončil Horatio.

„Dobre,“ súhlasili obaja.

„A.... Horatio.... čo s Ericom? Myslím, že teraz by potreboval pomoc,“ zamrmlala Calleigh, keď boli Horatio a Ryan na odchode.

Horatio sa otočil a prikývol: “Jasné, neboj sa.“

Eric

Eric hľadel na miesto, kde pred chvíľou stál Horatio. Nechápavo potriasol hlavou a vyšiel z miestnosti. Ihneď sa naňho vrhli niektorí kolegovia, no on ich ignoroval s rovnakou úspešnosťou ako pred tých Horatio. Nevedel čo má robiť a ani o tom nechcel uvažovať. Pomaličky sa vliekol smerom k východu z budovy. Nemusel sa však rozhodnúť čo bude robiť, lebo priamo pred ním stál zrazu Horatio. Eric sa mu pozrel do očí, no nevydržal a sklopil pohľad. Horatio pochopil a pomaly prikývol. Položil mu ruku na rameno a jemne ho odviedol do jeho kancelárie. Eric neprotestoval, čo už samo o sebe bolo dosť zvláštne. Posadil sa do kresla a zatvoril oči. Želal si, aby to bol iba zlý sen, aby keď otvorí oči, aby tam stála Marisol a usmievala sa.... Horatio mlčal a ticho bolo výrečnejšie ako slová. Aspoň v tomto okamihu. Eric otvoril oči.

„Pozri Horatio... ja... môžem niečo povedať?“ spýtal sa Eric a Horatio prikývol,“ prehltnem všetko, čo mi naservíruješ a... a čo si budem musieť vypočuť z vyšších miest, ale ide mi o Marisol. Ak sa neobjaví... tak.... neviem čo bude.“

Horatio mlčky počúval s hlavou naklonenou tak, ako to u neho bývalo zvykom a okuliare držal v rukách. Bolo mu Erica strašne ľúto a aj on sám sa bál, no rovnako dobre vedel aj to, že nemôžu strácať čas.

„Áno Eric. Napriek tomu... nesmieš si dávať za vinu jej zmiznutie, rozumieš? (ehm....no... on ju skôr dával za vinu Horatiovi, ale to iba taký detail) A musíš si dávať pozor, aby si sa nestal terčom tých zlomyselnejších.“

„Isteže. Ale ja... ja len... dúfam, že sa na mňa nehneváš. Fakt sa ti ospravedlňujem a... a...,“ Ericovi zlyhal hlas.

“Chápem ťa,“ potichu povedal Horatio,“ no musím ťa teraz o niečo požiadať. Je to pre mňa veľmi ťažké, ale ide o všetko. Nechcem, aby si sa podieľal na tomto prípade, kým to nebude nevyhnutné. Nie,“ rýchlo pokračoval Horatio, keď videl, že ho chce Eric prerušiť,“ nejde tu o predpokladanú zaujatosť, to by som to mohol zabaliť aj ja. Tiež si nemyslím, že bude potreba tvojej špecializácie. A tiež.... tiež ťa chcem požiadať, aby si si zobral neplatené voľno na taký týždeň. Potom ťa kontaktujem.“

Eric iba vypleštil oči. No nechcel sa hádať. Bolo mu to jedno. Len dúfal, že sa nezblázni od strachu. Pomaly sa dvihol z kresla a spolu s Horatiom opustili túto miestnosť, rovnako ako aj celú budovu MDPD.

PO ODCHODE ERICA A HORATIA Z MDPD

Eric

Eric sa šuchtal k svojmu autu, nasadol doň, no odísť nechcel. Začal si uvedomovať, čo sa stalo. Napokon však naštartoval a odišiel.

Horatio, Ryan

Horatio pozeral za odchádzajúcim Ericom. Nasadil si okuliare a pobral sa za Ryanom.

„Naozaj si myslíš, že je nevyhnutné dať mu na auto lokalizátor, sledovať jeho byt a ešte ho aj odpočúvať?“ opýtal sa Ryan.  Napriek tomu,  že mával občas konflikty s Ericom, toto mu pripadalo trochu kruté. Vedel, že jemu by sa to určite nepáčilo. Navyše sa bál reakcie, ktorú by mohlo vyvolať zistenie týchto neželaných hračiek. Veď Eric bol kriminalista, sakramentsky dobrý, vyrovnaný a psychicky silný kriminalista, ktorému súvislosti dochádzali dosť rýchlo. A keď už sme pri tom, tieto metódy poznal veľmi dobre....

„Ryan... tu nejde o to, či chceme a či nie. Ide tu o ľudské životy. Nechcem, aby Eric spravil nejakú hlúposť, niečo, čo by mohol neskôr ľutovať,“ odpovedal Horatio.

Ryan prikývol, hoci mu to nebolo úplne jasné. Nasadli do služobného vozu a vydali sa objavovať neobjavené.

PO ODCHODE Z PARKOVISKA

Eric

Eric zamieril do Marisolinho bytu. Zaparkoval auto pred novým radom na žlto natretých výškových budov. Vystúpil. Zabuchol dvere a zamkol ich. Potom sa pobral k druhému vchodu. Čipom si otvoril vchodové dvere a vstúpil do príjemne vychladenej vstupnej miestnosti. Predsa len, v Miami bolo momentálne obdobie horúčav a to sa podpísalo na väčšine ľudí. Na Ericovi by ste nespoznali, že bol len pred chvíľou vonku. Teda, ak ste sa pozerali z diaľky. Ak ste sa dostali do jeho blízkosti, mohli ste si všimnúť na tričku, ktoré zatiaľ úspešne odolávalo svalstvu profesionálneho potápača, tmavé fľaky v okolí podpazušia a hrude. Eric si privolal výťah, no ten bol niekde vysoko. Čakajúc, nervózne bubnoval prstami po zárubni dverí, o ktoré sa opieral. Keď výťah prišiel, prudko ho otvoril a nechal sa vyviesť hore... Konečne stál pred jej bytom. Zazvonil. Chvíľku počkal, no nič sa nedialo. Potichu si vzdychol. Nemalo zmysel ísť dnu, ak Marisol nebola doma. Sklamane sa otočil a zamieril domov.

Doma si ako prvé skontroloval PDA a potom aj obsah chladničky. Väčšinou jedol a pil zdravé veci (v rámci normálu), ktoré potreboval pre udržanie požadovanej fyzickej kondície, no dnes bol príliš frustrovaný na to, aby to dodržal. Vytiahol z chladničky pivo, otvoril zátku a napil sa priamo z fľaše. Telefonicky si objednal pizzu a zapadol do obývačky. Tam sa zvalil na gauč a zapol televízor. Chvíľku len tak nečinne prepínal kanály, keď sa zrazu ozval zvonček. Bol to však iba „pizza boy“. Eric zaplatil a znechutene sa vrátil k telke. Na malý moment... na jednu krásnu sekundu veril, že by to mohla byť Marisol. Sen. Iba sen. Ale prekrásny sen. Zatvoril oči....

Horatio, Ryan

Horatio s Ryanom sa vydali na miesto schôdzky. Presnejšie na miesto, kde Horatio požiadal Marisol o ruku, no ona ho odmietla. Stále to tam vyzeralo romanticky príťažlivo, no Horatiovi sa toto miesto momentálne protivilo.

„Dobrý vkus Horatio,“ nadhodil Ryan.

Horatio naň fľochol pohľadom, no zdržal sa komentára. Opatrne to tam prehľadali a potom sa vybrali smerom, ktorým odišla Marisol. Bohužiaľ, toto im veľmi nepomohlo, keďže nevedeli kadiaľ ani kam išla. Boli natoľko bezradní, že to skúsili aj s ukazovaním fotky. Ukázalo sa, že Marisol sa vybrala do jednej celkom drahej reštaurácie, kde sa k nej, podľa slov jednej čašníčky, pridal nejaký muž a spolu napokon odišli. Bol to údajne asi 180 cm vysoký chlap, husté krátke vlasy zastrihnuté tesne nad ušami, malý nos. Nič viac, nič menej. Horatio s ryanom sa poďakovali a išli sa najesť. Vybrali si taliansku kuchyňu. Usúdili, že hoci to nebol veľmi nápomocný deň, neúspešný rozhodne nebol. Horatio potom Ryana odviezol domov a aj on sám sa pobral do svojho apartmánu.

ĎALŠÍ DEŇ

Eric

Keď otvoril oči bolo ráno. Televízor bol stále zapnutý. Práve v ňom „bežali“ správy. Na zemi vedľa gauča ležali zvyšky nedojedenej pizze a prázdna pivová fľaša. Navyše to v miestnosti smrdelo pachom potu a alkoholu. To už ale eric nevnímal. Posadil sa a snažil sa zaostriť na obraz, ktorý išiel v telke. Chvíľu sa mu to nedarilo, no napokon s úspechom rozoznal moderátora a budovu, pred ktorou stál. Hovorili niečo o bare, v ktorom údajne pasáci predávali mladé dievčatá priamo do rúk drogových dealerov, ktorí ich po určitom čase posúvali zasa ďalej. A samozrejme, že nad dealermi držala ruku Mala Noche.

Eric, ktorý sa medzitým rozhodol pátrať po Marisol na vlastnú päsť, tento bar poznal až pridobre a vedel, že aj Marisol má informácie. Zrátal si teda dve a dve a vyšla mu z toho dosť nepríjemná vec. Keď si ju uvedomil, vypol telku a utekal z domu. Jeho zbraň, ale ostala pri gauči....

V OHROZENÍ ŽIVOTA

Eric naskočil do svojho auta. Bol rozhodnutý vydať sa priamo do baru, o ktorom si myslel, že sa tam nachádza Marisol.

Aby sme trochu potrápili našich čitateľov, ideme sa na celú vec pozrieť trocha zboku. Eric, úprimne povedané, nedokázal triezvo uvažovať. Jeho pohľad na situáciu bol určite skreslený. Za normálnych okolností by mu jeho správanie pripadalo ľahkovážne. Nielenže nemal zbraň a chrbát mu nekryli ostreľovači, ale navyše sa v tomto stave hodlal dotrepať do skrýše plnej nadrogovaných pasákov, ktorí mu prinajlepšom rozbijú o hlavu zopár pivových fliaš. Eric mal momentálne iba jeden tromf, aj keď o ňom zatiaľ nemal ani potuchy. Hoci by to nikdy nepripustil, bol zaň v hĺbke duše vďačný.

Eric auto zaparkoval v jednej z bočných uličiek a do baru prišiel pešo...

Horatio sa stretol spolu s Calleigh, Alexx, Ryanom. Natáliou, Maxime a Danom pri vchode do MDPD. Potreboval vedieť, ako sa veci vyvíjajú. Marisolino zmiznutie totiž nebolo ich jediným problémom. Alexx po dlhom pátraní zistila totožnosť mŕtvoly nájdenej na pláži. Volala sa Lucy Seth a zmizla pred 2 mesiacmi na Floride atď. Maxime s Natáliou pracovali spolu s Alexx. Horatio sa o nich nebál. Vedel, rovnako ako aj ony, že v prípade potreby sa naňho aj na zvyšok tímu mohli obrátiť. Mrzela ho iba dočasná strata Erica. Rozhodol sa preto skontrolovať monitoring jeho auta a záznamy o sledovaní jeho a Marisolinho bytu. Ryan, Calleigh a Horatio teda išli spolu s Danom skontrolovať počítač. Dan im oznámil zo svojich záznamov, že Marisoline auto stojí pri jej dome a jej byt je prázdny. Mala však odkaz na záznamníku: „Ahoj Mari. Počuj, ak si doma, zdvihni to, vážne sa s tebou potrebujem porozprávať. Najmä o tebe a Horatiovi..... Mrzí ma, čo som povedal.... Hm.... No nič.... Keď prídeš, zavolaj mi. Mám ťa rád.“

Calleigh sa pozrela na Horatia. Ryan to nevydržal: „Čo to znamená, Horatio?“ Horatio si zložil okuliare a prehlásil: „To znamená, že tu máme možnú súrodeneckú hádku.“ (Aby sme to objasnili: Z tohto odkazu vyplýva, že Eric a Marisol sa možno pohádali a z toho vyplýva, že Marisol, keď odmietla Horatia, nemohla ísť ani k nemu, ani k Ericovi, ani domov, kde by ju hľadal každý. Inak, na oddelení sa vedelo iba o tom, že Marisol a Horatio sa stretávali, nikto nevedel o žiadosti o ruku....)

„A čo to znamená pre nás, Horatio?“ opäť sa dožadoval odpovede Ryan.

„Pán Wolfe... skús pouvažovať. Dan pozrieš sa na Erica?“ vyhlásil Horatio.

„Isteže,“ odpovedal hlavný počítačový mág Dan Cooper, „takže tu máme byt. Eric sa vrátil pomerne neskoro a predtým sa zastavil u Marisol. Keď už bol doma, zazvonil uňho „pizza boy“, inú návštevu nemal. Telefonoval dva razy – raz Marisol, čo sme už počuli a raz do pizzérie. Ráno niekam odišiel, čo je ehm....pri jeho situácii dosť neobvyklé. Podľa tých, čo mu sledujú byt, mal dosť naponáhlo.“

„Fajn Dan. Vďaka,“ poďakoval Horatio, „ak mal naponáhlo, povieš mi, kam išiel? Alebo teda, kde je jeho auto.“

„Ale áno. Auto stojí momentálne na JZ Miami, v jednej uličke neďaleko Národnej banky na Boulevard street. A,“ Dan zbledol, vyplašene sa otočil a prehltol, „neďaleko sa nachádza Giovanniho bar.“¨

Horatio sa mierne rozšírili zreničky, ale inak to ustál bez akejkoľvek vonkajšej reakcie.

„To znamená,“ otočil sa k Ryanovi, „že tam ideme.“

Eric stál pred oným barom. Pred Giovanniho barom. Pred barom, kde sa možno nachádzala jeho sestra. Bola to ošarpaná sivá budova s veľkým billboardom, na ktorom svietil veľký červený nápis – u Giovanniho. Ericovi sa toto miesto momentálne protivilo. Vošiel dnu. Vnútrajšok bol úplne iný. Všade samé neónové svetlá, z reproduktorov sa ozývala hlasná hudba, pri tyčiach tancovali polonahé dievčatá...

„FUJ!“ asi toľko si pomyslel Eric, keď vošiel. Poobzeral sa okolo seba. Zdalo sa, že si ho nikto nevšimol.

Pri stoloch sedeli rôzne indivíduá. Ešte raz sa poobzeral a zrazu ju zbadal. Marisol. Sedela pri najzastrčenejšom stole. A nie sama. Oproti nej sedel nejaký muž. Bol to ten muž, s ktorým odišla z reštaurácie asi hodinu potom, ako odmietla Horatia. To ale Eric nevedel. Pristúpil k nej a pozdravil ju.

„Ahoj Marisol,“ usmial sa Eric na sestru, zatiaľ čo na jej spoločníka vrhol dosť nepekný pohľad.

„Ach,“ zachichotala sa neprirodzene Marisol, „ahoj Eric. Neprisadneš si k nám?“

„Nie, ďakujem,“ celkom zdvorilo poďakoval Eric, „vieš, je už veľa hodín, mali by sme ísť domov.“

„Ale no tak, nebuď taký suchár,“ Marisol sa opäť zasmiala a to celkom nedelkovsky, „ja som vás vlastne ešte nepredstavila. José, toto je môj brat Eric, Eric, toto je José. José je môj... priateľ.“

Obaja muži sa na seba pozreli pohľadom, ktorý jasne vyjadroval, čo si o tom druhom myslia.

Priateľ, to istotne, pomyslel si Eric, ak nie je pasák alebo dealer, tak ja som panenka Mária. A Marisol? Aj slepý by videl, že je na drogách. Ak ju odtiaľto nedostanem, tak je to jej koniec.

„Vieš Marisol,“ pokračoval Eric trpezlivo, „musíme už ísť. Musíme.... ešte.... navštíviť tetu Maureen.“ Eric ťažko hľadal slová.

Marisol sa naňho pozrela plytkým pohľadom. Len tak medzi nami.... teta Maureen neexistovala. José zjavne o Marisol vedel viac, ako sa prvý krát mohlo zdať a keď Eric videl, že José ho prekukol, pokúsil sa Marisol chytiť za ruku a odviesť ju. Keď to José pochopil, vyskočil spoza stola a z hrdla sa mu vydal takmer neľudský výkrik zlosti: „Tá tu zostane!“

Neviem, akým spôsobom sa to všetko zomlelo, no o chvíľu sa v Josého ruke zablysol nôž a zrazu sa obaja muži ocitli uprostred baru. Obklopili ich ostatní pasáci. Niektorí mali prázdne ruky, zopár ich malo v rukách fľaše a zvyšok dosť nebezpečné nástroje – nože, tyče, reťaze... Jeden z týchto chlapov držal Marisol, ktorá akoby náhle precitla a pochopila celú situáciu. Teraz oproti sebe stáli José a Eric. Spaľovali sa nenávistnými pohľadmi. (teraz sa sem hodí pesnička od skupiny Iné Kafe z albumu Bez udania dôvodu, volá sa Veľkou palicou III) José zaútočil a Eric sa vyhol. Otáčal sa okolo vlastnej osi a rukami si chránil tvár. José opäť zaútočil. Bol ako divá šelma túžiaca roztrhať svoju obeť, ako upír bažiaci po krvi. Boj začal byť neľútostný. Ericovi sa na rukách objavili dve rezné rany. Možno toto, alebo niečo iné, no nech to bolo čokoľvek, vyprovokovalo ho to k maximálnej sústredenosti. Vrhol sa na Josého, ktorému nôž odletel dosť ďaleko. Teraz sa z nich dvoch stalo klbko rúk a nôh. Raz hore, raz dole. Chvíľu bolo vidno Erica, chvíľu Josého. Zrazu ho niekto šmaril reťazou. Ericovi to vyrazilo dych. Nerátal s tým, že by do ich súboja mohol zasiahnuť niekto ďalší. José využil čas, ktorý potreboval Eric na spamätanie sa. Vyskočil schmatol nôž a ešte sa stačil vydýchať. Erica už bitka začala zmáhať. Len čo José našiel nôž a oddýchol si, zaútočil opäť. Ericovi sa tomuto útoku nejakým zázrakom podarilo vyhnúť, ale spravil chybu. Veľkú chybu. Siahol po zbrani. Tú však so sebou nemal a práve stotina sekundy, počas ktorej sa stihol začudovať, rozhodla o zvyšku. Odniekadiaľ z davu mu dopadla na hlavu železná tyč. Kriminalista vykríkol, zapotácal sa a spadol na zem...

Marisol vykríkla takmer zároveň so svojím bratom, no pomôcť mu nemohla. Držali ju.

„Vďaka,“ usmial sa José na niekoho v dave. Pán neznámy prišiel do stredu. Malé pichľavé oči, fúziky, bokombrady. Antonio Riaz. Šéf mafiánskeho gangu Mala Noche a zároveň najväčší drogový dealer v Miami. Marisol pootvorila ústa. Antonio jej raz doniesol drogy a hoci kvôli tomu mala problémy nielen ona, ale aj jej brat, nezanevrela naňho. A tento človek teraz Erica takmer prizabil. Antonio sa otočil k Marisol a žiarivo sa usmial. Marisol zavrel oči a zhlboka sa nadýchla.

„Ale, ale, naša mačička sa hnevá,“ ironizoval Antonio, „no tak sa pozrime, ako sa bude tváriť, keď uvidí bračeka... Pochopil som správne, že to je jej brat?“

Okolostojaci prikývli. Antonio sa uškrnul. Pomaly pokynul rukou, na čo sa dvaja ľudia chopili omdletého Erica a zdvihli ho zo zeme.

„Odneste ho hore a...,“ prikázal Antonio a odmlčal sa, „a nech vás sprevádza ona. Nech sa pozrie ako narábame s týmito hnusnými fízlami.“

Muži držiaci Erica prikývli a zamierili hore. Tí, ktorí držali Marisol ju postrčili dopredu a viedli ju za tou zvláštnou trojkou.

Hore Erica zhodili do malej tmavej miestnosti, kde sa nachádzala iba jedna pričňa a blikotala tam žiarovka. Okno žiadne. Obaja muži doňho ešte dvakrát kopli a potom ho so smiechom zavreli. Jeden sa posadil pred dvere, rozhodnutý strážiť ich. Zvyšok opäť chytil Marisol a odvliekol ju preč....

Horatio šoféroval rýchlo, no napriek tomu bezpečne. Na mieste spolujazdca sedela Calleigh a vzadu sa rozvaľoval Ryan. Calleigh práve žiadala o posily, ale s vypnutými majáčikmi. Nechceli byť príliš nápadní (OMFG, oni nechceli byť nápadní?! Veď oni sú nápadní aj keď iba nakupujú....no...).

Zastavili neďaleko Giovanniho baru. Pešo došli pred vchodové dvere. Posily tam už boli tiež. Ostreľovači zaujali svoje miesta. Scéna ako vystrihnutá z... zo... no zo seriálu J

Tak...a teraz je už ľahké domyslieť si čo sa dialo. Najprv Horatio megafónom vyzval tých vo vnútri, aby vyšli von s rukami za hlavou. Samozrejme, že jeho výzva zostala bez odozvy. Horatio naznačil, aby boli vyrazené dvere. Všetci sa pripravili na zásah. Štyria kukláči s baranidlom, za nimi skupina kukláčov z radu FBI, potom tu prítomna časť Horatiova tímu (ďalej len časť Horatiova tímu) a napokon ďalšia skupina kukláčov. Na okolitých strechách stáli ostreľovači.

Pred budovou stálo zopár ozbrojencov, ktorí sa snažili skryť sa poza autá a rohy zvyšných budov. Dvere boli vyrazené. „Ruky zákona“ vbehli dnu a z ich hrdiel sa ozýval jednomyselný výkrik: „FBI! (v Horatiovom prípade: „Kriminálka Miami!“) Položte zbrane na zem a ruky za hlavu! Ihneď!“

Niektorí sa vzdali pri pohľade na množstvo policajtov, iní sa snažili bojovať. Asi sa riadili mojím obľúbeným heslom: „Fight to the death“. Policajtov ale bolo priveľa. Dvakrát síce museli použiť zbraň proti nejakej tej reťazi, ale horšie zranenie ako prestrelená ruka nebolo. Antonio Riaz však utiekol, aj keď iba do vedľajšej miestnosti. Problémom bolo, že sa nevrátil sám. Dovliekol so sebou Marisol, ktorej pritískal na hrdlo nôž. Horatiom to otriaslo, Ryan pootvoril ústa a Calleigh zašepkala: „Pane bože.“ To bola reakcia časti Horatiova tímu. Antonio sa veselo usmieval a smerom k Horatiovi zamrmlal: „Čau Caine. Som rád, že sa opäť vidíme.... Či som ti nehovoril, že ťa pripravím o všetko? Zatiaľ to bude táto. A nikdy sa nedozvieš ako a kde skončil tvoj priateľ. Ha ha ha!“

Horatiovi v krvi kolovalo zhnusenie a túžba po pomste. Namieril na Antonia zbraň. Ten sa však stále iba usmieval, no nikomu neušlo, že vydesenej Marisol sa na krku objavili stopy krvi.

Horatio nebol jediný, kto na Antonia mieril. Calleigh a Ryan stáli za ním. FBI dozatýkavala ostatných, takže tamtú skupinku si nik nevšímal.

„No poďme, pekne všetci. Zbrane na zem a ku mne.“

Calleigh počúvla ako prvá. Ryan váhal, no na Horatiov pokyn ju aj on položil na zem a odkopol smerom k Antoniovi. Ten sa iba chechtal. Horatio však bol pevne rozhodnutý nepustiť jedinú vec, ktorá mu ešte ako tak zaručovala istú dôstojnosť a nedotknuteľnosť.

„Pozri Antonio. Prečo sa tu hádame? Pusti to dievča a ja ti zaručím isté výhody.“

„To určite. Ha. Caine, ty si vážne z roka na rok sprostejší. Povedal som jasne, že ju nepustím a to aj dodržím. Teší ma vidieť tvoje zúfalstvom, vidieť v tvojich očiach strach a aj to, ako sa snažíš proti nemu bojovať. Aj keby to mala byť posledná vec na svete, ktorú urobím, stojí za to.“

Horatio zatínal zuby. Už ho to prestávalo baviť. Čo je veľa, to je veľa. Namieril zbraň. Nechcel to urobiť. Hnusilo sa mu použiť zbraň, plytvať nábojmi na niekoho tak úbohého ako bol Antonio Riaz. No voči niektorým nemal zľutovanie... Zaznel výstrel. Horatio videl záblesk strachu, šoku a prekvapenia na Antoniovej tvári. Náraz Antonia hodil dozadu. Nôž mu vyletel z ruky a Marisol sa vrhla na druhú stranu. Horatio sa k nej rozbehol. Ryan a Calleigh naopak k Antoniovi. Bez milosti mu spútali ruky za chrbát a odrecitovali jeho práva. Potom ho odviedli smerom k sanitke.

Marisol bola v šoku. Horatio ju jemne dvihol a snažil sa zistiť, čo sa jej stalo. Nebola však schopná rozpamätať si ani len na jednu vec, ktorá sa udiala. Ryan zavolal záchranárov. Tí okamžite prišli aj s nosítkami. Naložili Marisol do sanitky. Horatio ju dosť nerád opustil. Ale nateraz bola v dobrých rukách.

Antoniovi ruku ošetrili hneď na mieste. Síce to plne schytal, ale jeho zranenie nevyžadovalo hospitalizáciu. Potom ho Calleigh odviedla späť k Ryanovi a Horatiovi.

„Tak Antonio s teraz mi povedz, kde je Eric,“ zašepkal Horatio hrozivo.

„Kto?“ nezaujímavo sa spýtal Antonio.

„Ty veľmi dobre vieš kto,“ vyštekol Ryan.

„Unesený vyšetrovateľ,“ doplnila Ryana Calleigh, „unesený tvojou partičkou. Marisolin brat.“

„Neviem, o kom to hovoríte,“ znudene odvetil Antonio.

Tak ty nevieš,“ v Horatiovi kypela zlosť.

„Nie,“ posmieval sa Antonio.

„Odvedieme ho k nám, dobre, Horatio?“ zasiahla Calleigh.

Horatio na ňu mlčky pozrel a prikývol. Ryan a Calleigh sa chopili spútaného Antonia a odviedli ho k ich autu. Netušili, čo má v pláne Horatio, no ten im po nejakom kukláčovi odkázal, že majú Antonia odviesť na oddelenie a vypočuť ho. On sa vraj ešte poobzerá po Ericovi...

ČO SA DIALO POTOM

Eric začal pomaly prichádzať k sebe. Najprv otvoril oči, ale ostal nehybne ležať. Ohmatal si hlavu. Ucítil niečo lepkavé. To isté cítil aj na tvári a v ústach. Ťažko sa mu dýchalo. Potom sa so stenaním pretočil na chrbát. Chvíľu žmúril do svetla. Napokon sa rozhodol skontrolovať svoj stav. Ruky boli celkom v pohode. Okrem tých dvoch rezných rán nemal iné zranenie. Horšie to bolo s bruchom. Poriadne ho bolelo. Najhoršie sa mu javila hlava – nielen zozadu, ale aj spredu. Na dlážke uvidel tmavé fľaky. Pochopil. Lepkavá hmota na hlave a tmavý fľak sa zhodovali. Navyše sa pridružila aj nepríjemná olovená chuť v ústach. Krv. Znova si prešiel rukami po hlave. Na nos si radšej nesiahal, zato na temene ucítil pálčivú bolesť. Povzdychol si. Ešte to mu chýbalo – aby mu rozbili hlavu. Ale stalo sa. S vypätím síl sa doplazil k stene a oprel sa o ňu. Hlava mu dunela. Zalovil vo vreckách nohavíc. Najprv vytiahol balíček vreckoviek, no napokon našiel to, čo hľadal – telefón. Zrazu o niečo zavadil. Púzdro od zbrane. Odopol ho a zahodil. Oprel sa o stenu. Momentálne mu aj takéto banálne činnosti spôsobovali nepredstaviteľné vyčerpanie. Navyše ho bolela hlava, nos a brucho. Vedel, že hlava je „iba“ rozbitá, nos s najväčšou pravdepodobnosťou zlomený, no brucho... to mohlo byť vážne. Nebol lekár, len kriminalista, no napriek tomu vedel, že má asi niečo so žalúdkom. A to, to mohlo spôsobiť väčšie problémy, ako všetky tie, ktorými prešiel a ktoré ho ešte iba čakali. Prudko lapal po dychu. Zapol prístroj a horko-ťažko vyťukal číslo. Nebol to Horatio, ako by sme očakávali, ani Ryan, čo by sme predpokladali hneď po Horatiovi. Vyťukal Trippove číslo.

„Tripp. Áno?“ ozval sa Frankov hlas.

„Ahoj.... Tripp. Tu je... Eric,“ Eric hovoril dosť namáhavo.

„Ach. Ahoj. Čo sa deje?“ Frank, ktorý bol Horatiovi stále v pätách, vedel, že Eric má neplatené voľno, takže sa čudoval, že má takýto telefonát.

„Počuj.... ja.... je tam.... Horatio?“ ťažko sa opýtal Eric.

„Ľutujem, dnes som s ním nebol. Ráno mi bolo zle, takže som nešiel do práce.“

„Doriti... ja,“ Eric prehltol, „potrebujem...“

Zrazu sa otvorili dvere. Prudko otvorili. Dnu vošiel Ericov strážca. „Ty!“ zreval, „Ty bastard!“ Pribehol k Ericovi a vytrhol mu telefón z ruky. Pozrel sa na displej a potom zrušil hovor. Zlostne šmaril telefónom o zem. Ten sa rozletel na všetky strany. Strážca sa otočil k Ericovi. „To si nemal,“ precedil cez zuby. Päťkrát ho kopol, pričom raz aj do hlavy. Ericovi sa zahmlilo pred očami a znova omdlel....

Frank počúval Ericov sípavý hlas. Pripadal mu nejaký čudný. Eric sa zrazu odmlčal. Frank počul v pozadí výkrik. Očividne bol smerovaný na jeho kolegu, lebo potom sa spojenie prerušilo. Franka to dosť vystrašilo. Okamžite zavolal Horatiovi.

„Horatio. Áno?“

„Ahoj Horatio, Frank.“

„Ahoj Frank, potrebujem, aby si išiel k nám na oddelenie a...,“ začal Horatio.

„Horatio, počkaj. Volal mi Eric a mám dojem, že má problémy,“ prerušil ho Frank.

„Volal ti Eric?“ prekvapene sa opýtal Horatio.

„Áno,“ odpovedal Frank.

„Tak to musíš ísť bezpodmienečne na oddelenie. Potrebujeme lokalizáciu toho hovoru,“ naliehavo vysvetľoval Horatio.

„Isteže. Hneď som tam.“

ČO SA STALO NA ODDELENÍ

Ryan a Calleigh doviezli Antonia Riaza na oddelenie v MDPD. Okamžite s ním išli do vypočúvačky. Antonio sa posadil na jednu stranu stola, Calleigh na druhú, Ryan sa postavil vedľa nej a pri dverách stál ešte jeden uniformovaný policajt. Calleigh vytiahla diktafón.

„Tak, pán Riaz,“ Calleigh nadvihla obočie, „istotne viete, prečo ste tu.“

„Nie, neviem,“ odpovedal Antonio.

„Vy neviete. Zaujímavé,“ poznamenala Calleigh.

„Presne tak,“ kľudne odvetil Antonio.

Ryan nebol ani veľmi tolerantný, ani trpezlivý: „Takže vy si nie ste vedomý, že ste sa práve zúčastnili na jednej z najväčších miamských akcií proti pasákom a dealerom v Giovanniho bare, napriek tomu, že vás tam videlo niekoľko desiatok policajtov?“

„Viem, že som tam bol,“ odsekol Antonio, „no nie som si vedomý žiadneho priestupku , ktorý by bol nelegálny.“

„Vy si nie ste vedomý, že ste takmer podrezali sestru jedného z našich vyšetrovateľov, na čo máme samozrejme tiež svedkov?! šokovane sa opýtala Calleigh.

„Prepáčte, ale na to si naozaj nespomínam. Ten večer som vypil dosť alkoholu a to nie je trestné.“

„Pitie alkoholu nie, ale zabíjanie ľudí áno,“ nahnevane vyštekol Ryan.

„Veď som nikoho nezabil, alebo áno?“ začudoval sa Antonio.

Ryan očervenel a vybehol z miestnosti. Calleigh sa za ním znepokojene pozrela a potom pomerne rýchlo uviedla záver: „Na dnes stačí. Pôjdete do cely predbežného zadržania, pre podozrenie z prechovávania a podania omamných látok a ublíženia na zdraví.“ Potom dala očami znamenie strážnikovi a ten odviedol Antonia Riaza do cely. Calleigh vypla magnetofón. Postavila sa a išla za Ryanom. Ryan sa opieral o dvere neďaleko vypočúvačky. Calleigh podišla k nemu.

„Si v poriadku?“

„Ale áno...,“ rozladene povedal Ryan.

Frank vystúpil z výťahu a ponáhľal sa za Danom. Popritom zbadal Ryana s Calleigh zabratých do rozhovoru. Rýchlo k nim podišiel, nechcel zbytočne strácať čas.

„Čaute.“

„Ahoj Frank,“ pozdravili Ryan aj Calleigh jednohlasne.

„Čo ty tu robíš? Nechcel si byť dnes doma?“ pokračovala Calleigh.

„Ale chcel... Lenže volal mi Eric a Horatio mi prikázal, aby som išiel za Danom, kvôli lokalizácii hovoru,“ odpovedal Frank.

„Volal ti Eric?“ rovnako prekvapene sa opýtala Calleigh, ako sa opýtal i Horatio.

„Čo sa vám všetkým stalo, poviete mi, čo sa robí?“ nechápavo sa spytoval Frank.

„Áno povieme. Ale až potom. Poďme,“ podotkol Ryan a ako prvý vykročil smerom do Danovej miestnosti.

Calleigh a Frank sa ponáhľali za ním.

„Čau Cooper, počuj potrebujeme vedieť, odkiaľ prišiel tento hovor. Zvládneš to?“ zaujímal sa Frank.

„Ak bol záznam dostatočne dlhý, prečo nie?“ odpovedal Dan.

Dan zobral Frankov mobil, pripojil ho na počítač a o chvíľu si všetci štyria mohli vypočuť rozhovor.

„Bože,“ znepokojene sa ozvala Calleigh.

„Hm... záznam je dosť dlhý. Podľa všetkého,“ vysvetľoval Dan, zatiaľ čo ťukal do počítača,“ hovor prišiel z... z Giovanniho baru.“

„Nie,“ povedal zhrozene Ryan, „veď to znamená, že Eric ostal niekde tam.“

„Presne,“ pritakala Calleigh, vytáčajúc Horatiove číslo.

„Horatio. Áno?“

„Ahoj. Počuj, Eric je niekde v tom bare.“

„Vďaka, poprezerám to tu.“

OPÄŤ V TOM BARE

Policajné svetlá pomaly redli. Vyzeralo to, akoby sa rozpúšťali v hmle. Za iných podmienok by to vyzeralo celkom pekne. Kvílivý zvuk majákov už tiež utíchal. No nie všetkým bol dopriaty pokoj...

Horatio sa zvrtol na mieste a vrátil sa späť do baru. Musel nájsť jedného zo svojich ľudí a špeciálne na to si vyžiadala sanitku s 5 záchranármi navyše. Podľa Franka na tom bol Eric dosť zle. Prešiel do zadnej miestnosti. Bola to tá miestnosť, odkiaľ Antonio privliekol Marisol. V kúte stála stolička a na zemi sa povaľovali nejaké špagáty. Inak bola relatívne prázdna. Horatia ale zaujala iná vec. Oproti dverám bola knižnica plná kníh usporiadaných podľa abecedy. Bolo to zvláštne. Veď aká je pravdepodobnosť, že pasáci čítajú knihy? Navyše odborné knihy! Horatio zatiaľ nevedel čo, no niečo (žeby intuícia?) mu tu „hovorilo“, že je blízko odhalenia tajného úkrytu. Pustil sa do prezerania kníh. Prečítal každý názov raz, dvakrát, trikrát.... Z ničoho nič mu „padla do oka“ kniha s názvom „Útek z väzenia“. Jediná neodborná (teda odborná možno tak pre tých, čo sú za mrežami) kniha a navyše ešte s takouto tématikou. Pokúsil sa ju vytiahnuť, keď tu... knižnica sa odklopila a poskytla otvor v stene, dostatočný pre muža Horatiovej postavy. Horatio nezaváhal. Vošiel dnu. Ocitol sa pred malým schodiskom. Prikrčil sa a vytiahol zbraň. Pomaly kráčal po schodoch. Keď už bol hore, skontroloval, či je čistý vzduch. Nikde nikto. Otočil sa a tam ho zbadal. Strážcu. Sedel pred dverami a listoval si v nejakom časopise. Horatio sa k nemu potichu prikradol. Muž bol ale natoľko zaujatý čítaním, že si Horatia vôbec nevšímal. Ten sa dostal až do tesnej blízkosti strážcu a jemne mu priložil hlaveň k spánku. Potom zašepkal: „Ruky si polož za hlavu a nepokúšaj sa o žiadne blbosti.“ Muž vyplašene poslúchol. „Výborne. A teraz mi povedz, kde je ten muž, ktorého si na Antoniov príkaz ukryl,“ pokračoval nebezpečne Horatio, keď nasadil mužovi putá. Strážca mlčky ukázal na dvere, pred ktorými pôvodne sedel. Horatio prikývol. Dostrkal muža dolu schodmi, kde sa ho ujali policajti. Potom vybehol späť po schodoch, ku dverám, za ktorými bol údajne Eric. Horatio ich skúsil otvoriť. Dúfal, že vo vnútri sa neskrýva ďalší strážca. Bolo zamknuté. Horatiovi sa uľavilo, lebo to znamenalo, že vo vnútri bude iba Eric. Na druhú stranu si ale nadával, že si od toho zatknutého muža nepýtal kľúč. V preklade to značilo iba jednu vec – musí dvere vykopnúť. Poodstúpil... a.... vykopol ich. Prižmúril oči. Musel si zvyknúť na prítmie. Blikotajúca žiarovka mu len sťažovala prácu. Konečne rozoznal vnútrajšok. Zbadal pričňu. Pohľadom skĺzol po stene a tam ho zbadal. Erica. Rýchlo prišiel k nemu. Eric ležal na zemi. Z rany na hlave mu vytekal teraz už malý pramienok krvi. Rovnako aj z nosa. Nebolo to totiž tak dávno, ako ho našli s telefónom v ruke, takže krv ešte nezaschla. Na tvári sa mu začali vytvárať modriny. Navyše bol stále v bezvedomí. Horatio sa sklonil nad jeho ochabnuté telo a skontroloval mu pulz. Aspoňže ten bol v poriadku. Uľavilo sa mu. Vytiahol telefón a privolal záchranárov stojacich pred budovou. Kým na nich čakal, poobzeral sa okolo seba. Videl rozbitý mobil a odhodené púzdro. Privrel oči. Aj keď sa taký nejavil, bol Horatio Caine citlivý.... 

Prišli záchranári a priniesli so sebou nosítka. Prišlo všetkých 5, no len traja obkolesili Erica. Jeden podišiel k Horatiovi a jemne mu poklepal po ramene. Ten sa strhol a trochu nechápavo pozrel zdravotníkovi do očí.

„Poručík Caine, ste v poriadku?“

„Isteže som,“ pomaly povedal Horatio a znova privrel oči.

„Mali by ste ísť už naspäť.“

„Čo?“

„Že by ste sa mali vrátiť.“

Horatio sa otočil zdravotníkovi chrbtom a podišiel k záchranárom, ktorí sa snažili priviesť Erica k vedomiu: „Nenechám tu svojho človeka.“

„Pane... Veď to vás nikto nenúti. Ibaže dôstojník Delko bude potrebovať našu pomoc, ako ste si mohli všimnúť. S nami je v bezpečí.“

„Chápem ako to myslíte. Ale nie. Musíte mi prepáčiť... Je to dosť ťažké...“

„Ako myslíte,“ pokrčil zdravotník plecami a vrátil sa k druhému, ktorý zatiaľ rozložil nosítka.  

Traja záchranári zatiaľ napojili Erica na kapačky. Priviesť ho k vedomiu sa im žiaľ nedarilo. Báli sa , že má nejaké vnútorné zranenie. Všetko tomu totiž nasvedčovalo. Všetci piati sa zhodli na tom, že potrebuje urýchlene  lekársky zákrok, ktorý sa však dal vykonať iba v nemocnici. Naložili ho na nosítka a opatrne zniesli dole schodmi. Horatio išiel za nimi. Zožierali ho pochybnosti, aj výčitky, že to nechal zájsť až tak ďaleko.

Pred budovou naložili nosítka s bezvládnym telom do stojacej sanitky. Dvaja záchranári si sadli dopredu, dvaja dozadu k pacientovi. Horatio sa na nich skleslo pozeral. Piaty zo zdravotníkov sa naňho pozrel a rukou ukázal smerom do vnútra sanitky: „Ak chcete, môžte ísť s nami. Ak by sa dôstojník prebral, bude dobre, ak pri sebe bude mať známu tvár. V nemocnici sa budete môcť ísť pozrieť aj na vašu priateľku, slečnu Delkovú.“ Horatio sa na mladého záchranára pozrel a keď zbadal v jeho očiach iskru porozumenia, prikývol a vliezol do sanitky. Záchranár za ním zatvoril dvere a potom prebehol k predným dverám. Tie prudko otvoril, skočil dnu a rýchlo ich zasa zavrel. O sekundu na to sa už sanitka so zapnutými majáčikmi hnala ulicami Miami.

V NEMOCNICI

Keď sanitka zastala pred nemocnicou, nikto sa už na Horatia neobzeral. Všetci záchranári vybehli z auta a vytiahli nosítka. Z budovy dobehlo niekoľko lekárov. Po rýchlej konzultácii so zdravotníkmi, lekári previezli Erica na operačku. Horatio sa opäť pobral za nimi. Pred dverami vedúcimi na operačné sály ho však zastavil jeden z lekárov.

„Pane, je mi ľúto, ale sem nemôžete ísť.“

„Ako to, že nie? On je môj človek, chcem vedieť v akom stave je.“

„Práve ho idú operovať a tam ísť nemôžete. Potom sa naňho môžete pozrieť na izbe.“

„Za predpokladu, že to prežije,“ zašomral Horatio.

„Prosím?“

„Nič, nič. Dovidenia.“

„Dovi.“

Horatio sa zvrtol na päte a zamieril na recepciu. Mal v živej pamäti, čo mu povedal onen záchranár: „V nemocnici sa budete môcť ísť pozrieť aj na vašu priateľku, slečnu Delkovú.“ Presne to teraz chcel spraviť – navštíviť ju. Prebehol na recepciu a oslovil jednu pani.

„Prepáčte, mohli by ste mi povedať, kde má izbu slečna Delková?“

Recepčná sa naňho skepticky pozrela: „Ste hádam príbuzný?“

„Ja... povedzme, že áno.“

„Izba číslo 285, pôjdete tamtým schodiskom, na druhom poschodí zabočíte vpravo a tam už to nájdete,“ monotónne odrapkala recepčná a rukou ukázala na neďaleké schodisko.

„Ďakujem.“

Horatio sa otočil smerom k schodisku. V mysli si stále opakoval, aké dostal inštrukcie: „Izba číslo 285, pôjdete tamtým schodiskom, na druhom poschodí zabočíte vpravo a tam už to nájdete.“ Na druhom poschodí zahol doprava a začal sa obzerať po jednotlivých dverách. 279, 280, 281, 282, 283, 284 a napokon 285. Horatio sa potešil. Jemne zaklopal na dvere a vošiel. Marisol ležala na posteli s otvorenými očami a hľadela na biely plafón.

Keď Horatio vstúpil dnu, otočila hlavu a pozrela sa naň. Horatio si ani nepamätal, kedy mu bolo tak nádherne a kedy pocítil zároveň takú úľavu. Usmiali sa na seba ako v čase, keď boli iba priateľmi.

„Ahoj.“

„Ahoj Marisol.“

Pozdravili sa a Horatio pristúpil k jej posteli.

„Sadni si.“

Horatio si sadol na kraj postele.

„Som rád, že si v poriadku.“

„Ja tiež,“ Marisol sa zhlboka nadýchla, „Horatio je mi to strašne ľúto. Všetko... všetko čo sa stalo.“

„Mňa to tiež mrzí. Ale hlavne, že si v poriadku.“

„Isteže. Ale je tu problém. Veľký problém.“

„Aký?“ znepokojene sa opýtal Horatio.

„Vieš, oni ma.... nadrogovali.“

„Áno, to viem.“

„No a lekári mi robili krvný rozbor.“

„To je ich povinnosťou.“

„Áno. Ale Horatio,“ Marisol sa zachvel hlas a v očiach sa jej zaligotali slzy, „Horatio oni...“

„Čo sa stalo Marisol?“

„Ja nemôžem.“

„Prečo nie?“

„Lebo.... Horatio.... lebo by sme sa museli rozísť. Navždy.“

„Marisol takto nehovor. Ja ťa nikdy neopustím. Nikdy. To si pamätaj. Ani teba, ani tvojho brata. Som tu pre vás vždy.“

„Čo... čo je s Ericom?“ náhle sa opýtala Marisol.

„Nie som si istý, či bude dobre, keď sa to dozvieš teraz.“

„Horatio, on je môj brat! Čo sa stalo? Kde je?“

„Marisol... On je,“ Horatio sa nadýchol, „je na operačke.“

„Prečo? Čo sa to deje Horatio?“ Marisol sa teraz hlas neuveriteľne triasol.

„Tí chlapíci mu... skomplikovali mu život. Zbili ho.“

„To... to nie je pravda. To nesmie byť pravda.“

„Marisol je mi to ľúto.“

„Horatio... čo budem robiť? Čo bude, ak sa z toho nedostane?“

„Marisol. Upokoj sa prosím. On je bojovník. Dostane sa z toho,“ Horatio sa snažil Marisol presvedčiť o niečom, čo bolo skôr zbožné želanie ako fakt.

„Lenže...,“ Marisol chcela pokračovať, no Horatio ju prerušil.

„Marisol, nesmieš na to myslieť. Mysli hlavne na seba. A jemu... jemu venuj pozitívnu energiu. Bude ju potrebovať. Veď... keď tak nad tým rozmýšľam... môžeme ho ísť potom spolu pozrieť.“

„Vďaka Horatio.“  

Zrazu vošiel do izby lekár. Nenamáhal sa zaklopať a tak nečudo, že keď sa otvorili dvere, Horatio vyskočil a Marisol sa prudko posadila.

„Nechcel som rušiť. Ja len... povedali mi, že vás tu nájdem poručík Caine.“

„Iste. Nič sa nestalo.“

„Chcel som vám iba oznámiť, že sa môžete ísť pozrieť na jednotku intenzívnej starostlivosti, ak sa nezdržíte dlho.“

„Ďakujem. A mohla by ísť so mnou aj slečna Delková? Nemyslím si, že by jej v tom zranenie nejako enormne prekážalo.“

„Myslíte si, že bude dobré, ak sa to dozvie?“

„Nič nie je horšie ako nevedomosť. Nič.“

“Pre mňa za mňa. Ale na vašu zodpovednosť.“

„Ďakujem doktor.“  

Lekár kývol hlavou a pobral sa preč. Keď odišiel, Horatio sa otočil k Marisol a milo sa na ňu usmial. Potom jej pomohol postaviť sa. Marisol došla k stoličke a obliekla si župan, ktorý bol na nej položený.

„Môžeme ísť?“

„Áno.“

Horatio chytil Marisol okolo ramien a takto spolu prešli až na oddelenie JIS.

Prišli k dverám, ktoré viedli na vyššie spomenuté oddelenie. Bolo zamknuté. Horatia to neprekvapilo. Zazvonil na zvonček. Z reproduktoru sa najprv ozval šum a potom ženský hlas.

„Prosím.“

„Dobrý deň. Tu je poručík Caine a slečna Delková. Prišli sme pozrieť dôstojníka Delka.“

„Je mi ľúto, ale pán Delko nie je v stave prijímať návštevy.“

„Madam, posiela nás jeho lekár.“

„Myslíte doktora Nowaka?“

„Euh... áno toho.“

„Dobre teda. Ale nezdržte sa dlho.“

„Samozrejme.“

Ozval sa bzučiak a dvere sa otvoril. Marisol s Horatiom vstúpili dnu. Obaja ucítili ostrý pach dezinfekčného prostriedku. Z ošetrovne im vyšla v ústrety postaršia pani.

„Poručík Caine, slečna Delková?“

„Áno.“

„Poďte prosím so mnou. Viete musíme zachovávať určité postupy a preto,“ mlela rýchlo sestrička, zatiaľ čo vošli do ošetrovne,“ si musíte natiahnuť tieto veci. Ide nám o to, aby sa sem nedostali nejaké bacily a ďalšie choroboplodné zárodky.“

„To je rozumné,“ súhlasil Horatio.

„Výborne. Zoberte si každý toto oblečenie, topánky a čiapku a vo vedľajšej miestnosti si to prosím oblečte,“ sestrička zmerala kritickým pohľadom Horatiov špinavý oblek a Marisolin nemocničný župan, „a myslím, že bude rozumnejšie, ak si to oblečiete iba na spodné prádlo.“

Horatio sa kyslo zatváril: „Musí to byť?“

„Ak chcete navštíviť pána Delka, tak áno.“

Horatio aj Marisol rezignovane pokrčili plecami, zobrali si veci, ktoré im podávala sestrička a zmizli vo vedľajšej miestnosti.“

V prezliekarni ostali obaja stáť otočení tvárami k sebe. Marisol sa začervenala a sklopila pohľad.

„Ak chceš, počkám vonku.“

„Nie, netreba,“ zašepkala.

Po chvíli sa na seba usmiali a otočili sa chrbtami. Horatio neváhal. Vyzliekol si sako a prehodil ho cez operadlo jednej zo stoličiek. Uvoľnil si kravatu a položil ju na stoličku. Potom si rozopol gombíky na košeli. Chvatne si ju vyzliekol. Na chvíľu neodolal a otočil sa. Marisol stála k nemu chrbtom. Mala na sebe iba spodné oblečenie a práve sa chystala vziať si na seba plášť. Je nádherná, uvedomil si Horatio. Prechádzal pohľadom po jej tele. Keby nebol tak hrozne zamilovaný, pripadal by si ako blázon. Pozeral na ňu ako školák, ktorý prvý krát vidí sporo oblečenú dievčinu. Navyše... nebola nevhodnejšia situácia ako táto. Prečo sa musel zaľúbiť do ženy, ktorá je zhodou okolností sestrou jedného z jeho podriadených a najmä takého, ktorý je proti ich vzťahu? Horatio si uvedomoval, že Marisol ho odmietla iba kvôli bratovi. Domyslel si... Otočil sa. Pokiaľ možno čo najrýchlejšie si vyzliekol nohavice a hneď si obliekol plášť. Obul si topánky a navliekol čiapku. Opäť sa otočil. Marisol už bola hotová. Aj napriek tomuto zvláštnemu odevu vyzerala rozkošne. Horatio si pomyslel, akú dlhú dobu tam už stála a iba tak hľadela. Zvláštne, ak ho aj videla takmer bez kúska odevu, nevadilo mu. Inokedy a pri hocikom inom by mu to neuveriteľne vadilo. No pri Marisol nie. Teda.. teraz už nie. Znova sa usmiali a spoločne vyšli z miestnosti.

„Hotovo?“ opýtala sa sestrička.

„Áno,“ prikývli obaja.

„Fajn, tak poďte za mnou.“

Poslúchli. Vyšli z ošetrovne. Sestrička otvorila dvere. Prešli chodbou. Otvorila ďalšie dvere. Vošli. Všetky izby mali presklené dvere, v každej z nich bol jeden, nanajvýš dvaja pacienti, najčastejšie napojení na prístroje. Minuli asi 4 izby, keď sa náhle zastavili pred izbou s číslom 12.

„Tu to je. Nezdržte sa dlho.“

„Môžeme ísť aj dnu?“ zdvorilo sa opýtal Horatio.

„No,“ sestrička sústredene zmŕštila tvár, „áno, ale zachovávajte určitý odstup a najmä kľud.“

„Samozrejme.“

„A nezabudnite... maximálne 15 minút.“

Sestrička sa rozlúčila a upaľovala späť do ošetrovne. Horatio a Marisol sa na seba pozreli a potom pomaly otvorili dvere.

Eric ležal na posteli a oči mal zatvorené. Očividne bol v umelom spánku. Okolo hlavy mal obväz, ľavú ruku mal tiež zaviazanú, do pravej mu prúdila infúzia. Tvár mal samú modrinu a nos mal v akejsi sadre. Okolo postele stálo niekoľko prístrojov. EKG mu monitorovalo životné funkcie a tak sa v izbe ozývalo pravidelné pípanie. Marisol podišla k posteli a sklonila sa nad brata.

„Och Eric...“

Horatio sa držal taktne ďalej. Nechcel rušiť Marisolinu bolesť. Pripadal si trocha ako votrelec pri cudzom nešťastí – pri nešťastí Delkovej rodiny, kam on nepatril.  Marisol sa zrazu otočila smerom k Horatiovi. Po líci jej stekala slza.

„ Zachránil si mu život.“

„Marisol, ja...,“ Horatio, prekvapený, že ho Marisol oslovila, sa odmlčal.

„Nie Horatio... Keby nebolo teba... Eric by zu už možno nebol.“

Horatio prvýkrát nevedel čo povedať

„Ja... len by ma zaujímalo, čo... čo sa stalo. Prečo bol Eric v tom bare a prečo... prečo tam bol sám, bez vás.“

„Marisol to je... to je dlhý príbeh.“

„Neponáhľam sa,“ Marisol preletel po tvári smutný úsmev.

Horatio sklonil hlavu a pozrel do zeme: „Potom, dobre?“ pozrel sa na Marisol.

Marisol sa zahľadela do Horatiových očí a pocítila zvláštnu úľavu zmiešanú s akýmsi pocitom ľútosti a kvapkou vzrušenia. Podišla k oknu a zahľadela sa von. Horatio naopak podišiel k posteli. Dotkol sa Ericovej ruky a zašepkal: „Drž sa Eric.“ Potom sa otočil k Marisol: „Pôjdeme?“ Marisol sa odvrátila od okna, pristúpila k Ericovi a jemne ho pohladkala po ruke. Naposledy naň pozrela a vyšla z izby.

Horatio sa tiež poslednýkrát pozrel na Erica a potom za sebou potichu zavrel dvere. Marisol mlčky stála na chodbe. Keď ju Horatio zbadal, usmial sa a potom pokynul rukou smerom k ošetrovni: „Pôjdeme sa zbaviť týchto plášťov, dobre?“ Marisol prikývla. Spoločne sa vrátili do ošetrovne, kde už na nich čakala sestrička: „Hotovo? Tak sa môžete ísť prezliecť.“

V PREZLIEKARNI

Horatio s Marisol pomaly vošli do miestnosti, kde sa mali obliecť do svojho vlastného oblečenia. Ako prvýkrát, otočili sa k sebe chrbtom a začali sa prezliekať.

Horatio sa rýchlo (ako obvykle) vyzliekol a natiahol si nohavice. Opäť neodolal a otočil sa. Marisol sa prezliekala teraz ešte rýchlejšie než Horatio a tak už bola takmer hotová, keď sa on obrátil. Chvíľu ju sledoval, keď sa Marisol náhle otočila. V jednom okamihu sa na Horatia pozrela tak vyčítavo, že ten sa až začervenal. Vzápätí sa však vrelo usmiala. Horatiovi sa na tvári tiež mihol úsmev. Prišiel k Marisol a jemne sa dotkol náplasti na jej krku – jedinej pamiatky, ktorá jej ostala po stretnutí s Antoniom Riazom. Marisol sklonila hlavu a svojou rukou chytila Horatiovu. Horatio stisk opätoval. Zahľadeli si navzájom do očí. Usmiali sa. Horatio si uvedomil, že ju nemôže prestať milovať. Marisol si v kútiku duše uvedomila to isté (že ho nemôže prestať milovať). Objali sa. Chvíľu iba mlčky stáli v objatí toho druhého. Hlavami sa priblížili k sebe.... a .... pobozkali sa ;) Bol to dlhý bozk, ktorým si navzájom povedali, čo cítia. Bez ohľadu na to, čo sa medzi nimi stalo. No takmer v tom istom okamihu, možno o stotinu sekundy neskôr si Marisol uvedomila, že hoci Horatia miluje, nemôže.... jednoducho nemôže žiť s ním. Besmie ho vystavovať riziku, ale nesmie mu ani klamať. Nechce, ale pravda býva taká krutá... Musí naňho proste zabudnúť a odísť z jeho života.

. Jemne sa od neho odtiahla. Horatio sa na ňu pozrel mierne začudovane. Konečne si myslel, že ju získal späť. Že si môžu dôverovať, že medzi nimi nastane znova harmónia.

„Prepáč, ale ja... nemôžem,“ zašepkala Marisol.

„Prečo Mari?“ Horatio použil Marisolinu prezývku viac menej neúmyselne.

Marisol sa na Horatia pozrela smutným pohľadom a potom sa vymanila z jeho náručia. Otočila sa mu chrbtom a tvár si skryla do dlaní. Horatio chvíľu mlčky stál a hľadel do zeme. Potom k nej pristúpil, zozadu ju objal a oprel sa čelom o jej zátylok. Marisol sa zachvela, no Horatio nepovolil. Naopak... ešte pevnejšie si ju privinul k sebe. Už sa nebránila... Zrazu sklonila hlavu a bez zábran sa rozplakala.

„Marisol neplač,“ potichu povedal Horatio.

Marisol iba pokrútila hlavou.

„Ja... ak som niečo spravil zle...,“ Horatio nevedel ako reagovať.

„To... to sa ťa netýka. Teda týka sa ťa to... ale nie úplne,“ rozrušene vysvetľovala Marisol.

„Marisol porozprávajme sa prosím ťa,“ Horatio sa začal báť. Marisol sa takto nikdy nesprávala, takže to teraz prišlo ako blesk z jasného neba.

„Dobre. Aj tak to na veci nič nezmení. Rozísť sa budeme musieť tak alebo tak,“ Marisol sa naňho pozrela s odhodlaním skrytým v červených očiach.

„Takto nehovor.“

„Horatio... ja,“ Marisol sa hlas opäť zasekol.

„Som s tebou... A stále budem. Nič na svete to nezmení,“ povedal Horatio.

Marisol tieto slová vohnali opäť slzy do očí.

„Horatio... ja..... a tí lekári.... oni mi zistili,“ Marisol sa odmlčala.

„Čo? Kľudne pokračuj,“ chlácholivo šepkal Horatio.

„Oni... diagnostikovali mi znova....leukémiu,“ zašepkala Marisol zdrvene.

„Znova?“ Horatio bol prekvapený.

„Ja... totiž... ja, keď som tam bola naposledy.... keď sme tam boli spolu.... tak mi brali krv a moč a.... testy vtedy potvrdili, že bola na ústupe. Že ak by sa nič neskomplikovalo, že by som mohla byť úplne zdravá,“ Marisol sa zase rozplakala.

Horatia to šokovalo. Napriek tomu si bol plne vedomý, že Marisol je na tom momentálne psychicky veľmi zle.

„Marisol.... Ako to?“ Horatio bol vážne mimo.

„Ja neviem.... možno by sa to iba dočasne zlepšilo..... a tá droga urýchlila proces vracania sa do pôvodného štádia. Naozaj neviem....,“ Marisol tiekli po lícach slzy.

Horatio ju objal.

„Marisol ja.... viem, že je to hrozné... ale opustiť ťa kvôli tomu neopustím.“

„Horatio...“

„Nie je k tomu žiaden dôvod.“

„Ale tá leukémia.... nemôžem to od teba žiadať.“

„Nemusíš. Rozhodol som sa sám.“

„Horatio, ak so mnou zostávaš zo súcitu.... tak.... nemyslím si, že je to správne.“

„Nezostávam zo súcitu. Ale kvôli tebe.... Už raz sme ju skoro porazili a na druhý krát sa nám to podarí, aj keby som kvôli tomu mal prekopať celú zem. To ti sľubujem.“

Marisol sa na Horatia vďačne usmiala. Horatio úsmev opätoval a potom navrhol, aby sa išli doobliekať, lebo už by chcel odísť. Marisol súhlasila a tak sa úplne doobliekali, no tentoraz už nie otočení chrbtom k sebe.

 

O TÝŽDEŇ

Horatio sa práve nachádzal v MDPD. Mal poradu. V miestnosti bola ešte Calleigh, Ryan, Frank a Dan, ktorý hoci nepracoval na tomto prípade, bol viac menej zainteresovaný. Horatio nevnímal o čom sa ostatní zhovárajú. Posledné dni boli preňho dosť namáhavé. Bol pravidelným návštevníkom nemocnice, často navštevoval Marisol a v konečnom dôsledku strávil dosť času aj na cintoríne, pri hrobe Tima Speedla. Napriek všetkému sa snažil udržať sa bdelý. Zrazu mu zazvonil mobil a hoci ho počul, nezodvihol ho. Potom sa ozvala Calleigh: „Nezodvihneš si ten telefón?“ Horatio na ňu pozrel trocha plytkým pohľadom, no potom krátko prikývol, pozrel na displej a zodvihol.

„Tu Caine.“

„Dobrý deň pán poručík, dúfam, že neruším.“

„Nie, vôbec nie.“

„Chcel som vám iba oznámiť, že pán Delko sa zobudil, no nie je veľmi schopný prijímať návštevy. Z dôvodov známych iba jemu sa vás veľmi dožadoval, aj napriek logickým argumentom, že by mu to nemuselo prospieť. Takže ak by ste mali záujem, môžete ho dnes prísť pozrieť. Ale pokiaľ možno iba vy, návštevy bude môcť prijímať asi až o ďalší týždeň.“

„Ďakujem veľmi pekne, že ste mi zavolali.“

„Niet začo.“

„Dopočutia.“

„Dopo.“

Horatio sa počas telefonovania veľmi rýchlo prebral z letargie. Keď ukončil hovor, pozrel sa vážnym pohľadom na ostatných. Všetci zatajili dych. Už nejaký ten deň dúfali, že sa Eric preberie a stále nič. Aj lekári sa dosť čudovali. Preto im všetkým teraz prišli Horatiove slová ako rajská hudba.

„Eric sa prebral.“

V miestnosti sa badateľne zmenila nálada. Pred chvíľou bolo v miestnosti ťaživé dusno, ako ostatne vždy, keď bola reč o prípade, kde bol Eric zranený. Teraz sa však každý usmieval od ucha k uchu.

„Dokončíme poradu a potom sa pôjdem pozrieť do nemocnice. Návštevy bude smieť prijímať asi až o týždeň, presný čas povedať nevedia. Kým tu nebudem, Calleigh prosím ťa, vypočuj opäť Antonia a ak to bude nutné pritlač naňho, kľudne použi vzorku Marisolinej krvi a Josého svedectvo. Ryan, Frank, vy vypočujte všetkých podozrivých a pokúste sa získať hocičo, čo by pomohlo hocikoho z nich dostať za mreže. Samozrejme najviac tam chceme mať Antonia. Dan?“

„Ja si prejdem databázu, prezriem si kto bol za čo trestaný a podľa toho sa Ryan s Frankom pokúsia uberať vypočúvanie.“

„Fajn. Ďakujem všetkým.“

Porada po takomto rozdelení prác netrvala dlho. Ešte raz si prešli všetkých podozrivých a dohodli sa ako budú postupovať. Napokon sa všetci rozišli do svojich kancelárií alebo do vypočúvačiek.

NÁVŠTEVA ERICA

Horatio vstúpil do nemocnice. Okamžite zamieril na oddelenie JIS. Dr. Nowak ho už ohlásil, takže tentoraz nemal so vstupom žiaden problém. Ako obvykle ho čakal „interný odev“. Za chvíľu už stál pred dvermi Ericovej izby. Zaklopal a pomaly vstúpil. Eric ležal na posteli a keď Horatio vošiel, pootočil hlavu, aby naňho videl. Keď Horatio uvidel Erica, usmial sa. Pritiahol si stoličku k posteli a sadol si na ňu. Potom upriamil svoju pozornosť na Erica.

„Som rád, že už si v poriadku.“

Eric sa slabo pousmial: „No... v poriadku.... by som... to nenazval.“

Horatio naň pozrel jedným zo svojich typických pohľadov a potom sa opýtal: „Lekár ti návštevy neodporúčal. Prečo si ma tu chcel?“

„Ja.... potrebujem... sa porozprávať,“ hoci bol Eric pri vedomí, rozprávanie ho stálo veľa námahy, „S tebou....“

„Áno?“

„Ako sa má?“

Meno síce nepadlo, no Horatio pochopil: „Dobre.... Má sa dobre. Teraz už je v poriadku. Ale chvíľu si tu pobudla.“

Eric zrazu zašepkal: „Je to.... je to moja.... chyba.“

Horatio mlčal.

„Nemal som... spraviť nič z... z toho, čo som urobil. Nemal som....ťa neposlúchnuť. Ak by sa niekomu.... niečo.... stalo,“ pokračoval Eric namáhavo.

„Nikomu sa nič nestalo. Okrem teba,“ Horatio Ericovi radšej o Marisol pomlčal. Ak aj jemu zatajila výsledky testov, mala by mu o tom povedať sama.

„Prepáč.... Horatio.“

„Niet sa začo ospravedlňovať Eric. Ak niekto spravil chybu, potom sme to boli my ako celok.“

„Nie... je to moja vina. Ja... chcel by som...,“ Eric vyčerpane privrel oči.

Horatio sa postavil: „Mal by si viac oddychovať. Táto návšteva ťa dosť vyčerpala.“

„Počkaj... prosím,“ zamrmlal Eric.

Horatio sa zastavil na polceste k dverám a otočil sa tvárou k Ericovi.

„Ja... za toto mohlo.... trpieť celé.... oddelenie. Chcem.... chcem tým povedať... že.... prosím ťa..... Choď k.... tamtomu stolíku.....a vyber..... to čo je......v ňom.“

Horatio pokrčil čelom a potom pristúpil k stolíku, ktorý stál oproti Ericovej posteli. Sklonil sa k nemu a otvoril zásuvku. Pozrel do nej. Na prvý pohľad sa zdala prázdna. Potom však na spodku uvidel 2 malé veci. Zobral ich do ruky a preskúmal ich. Potom sa otočil k Ericovi a skúmavým pohľadom si ho zmeral.

„Čo to má znamenať ?“

„Zober si to.... a od Mari.....si vypýtaj....moju zbraň.... Má klúče.... od môjho....bytu.“

„Eric?“

„Prosím...,“ Eric bol na pokraji svojich síl, tento rozhovor a témy v ňom ho príliš rozrušovali.

„Týmto mi chceš naznačiť, že dávaš výpoveď?“

„Ja.... áno.“

„Eric to neprichádza do úvahy.“

„Horatio prosím.... sprav...to.“

Horatiovi sa na tvári zračilo veľa pocitov. Prevažoval však hnev. Hneval sa na Erica, že mal takýto prístup, hneval sa na seba, že sa nesnažil zabrániť pohrome, hneval sa na celé oddelenie, že nemali vinníkov za mrežami, hneval sa na všetkých.

„Nie Eric. To nespravím. Nikdy!“ Horatio sa zvrtol na mieste a položil Ericov služobný preukaz a odznak späť na miesto.

„Horatio ja..... žiadam ťa...“

„Eric je mi ľúto, budem už musieť odísť. Maj sa dobre a nesnaž sa vyčerpávať. O taký týždeň prídeme všetci, dobre?“ Horatio venoval posledný pohľad do Ericových strápených očí a potom odišiel.

SPÄŤ V MDPD

Horatio vystúpil z výťahu a zamyslene zamieril do vypočúvačky, odkiaľ sa ozýval Calleighin hlas. Zrazu mu však niekto vstúpil do cesty. Horatio zodvihol hlavu a pozrel sa na toho človeka. Nebol ním nik iný ako štátny zástupca Rick Stetler. Horatio ho pozdravil a chcel pokračovať ďalej, no Rick ho zastavil.

„Počuj Horatio, môžeš na moment?“

„Isteže Rick, čo sa deje?“

„Počul som, že sa Delko prebral.“

„Áno, no návštevy môže mať až od budúceho týždňa.“

„To je jedno, výpoveď môže podpísať aj potom. Preto ťa vlastne zháňam, potrebujem, aby si mi venoval jeden svoj podpis.“

„Ako prosím?“

„Hovorím ti o Ericovej výpovedi,“ netrpezlivo zopakoval Rick.

„Neviem o žiadnej Ericovej výpovedi.“

„Akože nevieš? Ten chlap skoro zničil celé oddelenie, riskoval život svojej sestry. Ignoroval príkazy nadriadených. Nemyslíš, že výpoveď je tu na mieste?“

„To si ozaj nemyslím.“

„Nemyslíš? Ty mu nedáš výpoveď?“

„Nie Rick. Nedám.“

„Uvedomuješ sa, čo sa stane ak sa toto prevalí? Pri najlepšom prídete o akreditáciu! Chceš toto riskovať?“

„Nič neriskujem. Nemyslím si, že je toto nutné riešiť výpoveďou.“

„Ak mu nepodpíšeš výpoveď ty, spraví to FBI. Tak alebo tak, suspendovanie alebo výpoveď... niečo z toho nastane.“

„To nespravíš Rick!“

„Môžem to spraviť naprosto pokojne, ako aj v prípade Ryana Wolfea.“

„Pokúsiš sa o to a na oddelenie už viac nevkročíš.“

„Vyhrážaš sa mi?“

„Nie Rick, nevyhrážam. To je holý fakt,“ Horatio sa zvrtol a zamieril si to preč od Ricka Stetlera.

AKO TO POKRAČOVALO V TÍME....

Eric sa napokon vyliečil. Neostali mu žiadne trvalé následky, iba sa celý prvý týždeň budil v noci na to, ako kričí zo sna. Vždy sa mu snívalo to isté...

Rick sa niekoľkokrát pokúšal prinútiť Horatia, aby podpísal Ericovu výpoveď. Neúspešne.

Teraz sedel celý tím v odpočivárni a všetci sa nahlas rozprávali o uplynulých dňoch. Boli radi, že sú konečne pokope, hoci prvé dni po Ericovom prepustení z nemocnice im nebolo všetko jedno. Hrozilo, že na Ericovo miesto nastúpi nová osoba. Šťastie bolo v tom, že to mala byť bývalá členka tímu, ktorá momentálne žila v Brazílii – Yelina Salas. Všetci ju teda poznali, až na Ryana. Napriek tomu si nik nevedel predstaviť, že by ich Eric opustil. Yelina sa ale vyjadrila, že hoci jej Miami chýba, nechcela by opustiť svoj domov. Aj keď isté výhody by to malo....

....A VO VZŤAHU H/M

Horatio sa ponáhľal z budovy MDPD. Občas pozrel na hodinky, no tie neveštili nič dobré. Pred budovou stretol Calleigh.

„Aoj Horatio, kam tak upaľuješ?“

„Ahoj Calleigh. No vieš.... mám schôdzku s Marisol a.... trocha meškám.“

„Aháááááááá,“ chápavo sa usmiala Calleigh, „vy sa máte naozaj radi, že?“

Horatio rozpačito prikývol: „Ale prosím ťa, nespomínaj to Ericovi.... On...“

„Za koho ma vlastne máš Horatio?“ naoko vážne sa opýtala Calleigh.

„Vďaka. No idem, aj tak už nestíham.“

„Jasné.... A Horatio?!“ zakričala za ním Calleigh.

„Áno?“

„Kúp jej kvety!“

Marisol sedela na terase kaviarne a nepokojne popíjala už studenú kávu. Čakala tu na Horatia už pol hodinu a to ju deptalo. Nikdy sa totiž nestalo, že by meškal. Marisol dúfala, že sa mu nič nestalo. Navyše ju znervózňovali pohľady dvoch chlapíkov pri vedľajšom stole. Pozerali sa na ňu asi ako keď si zákazník vyberá na trhu kravu. Akoby posudzovali všetky jej možné prednosti. Zrazu sa postavili. Marisol sa modlila, aby nešli za ňou, no šťastie jej neprialo.

„Ahoj zlatíčko,“ zaškeril sa prvý.

„Čo tu tak sama?“ vypytoval sa druhý.

Marisol sa na nich zúfalo pozrela: „Eh... páni.... mohli by ste ma prosím nechať....“

„Ale no.... veď nám je spolu dobre,“ prerušil ju jeden z mladíkov. Kým sa Marisol stihla zorientovať, obaja už mali na stole poldecáky a pomaly popíjali. Zjavne nemali chuť len tak sa vzdať. Zrazu zazvonil Marisolin mobil. Marisol ho rýchlo vytiahla z kabelky a pozrela na displej. Keď zbadala meno volajúceho, od úľavy sa skoro rozosmiala.

„Áno?“

„Marisol tu je Horatio. Počúvaj, veľmi ma mrzí, že meškám, ale musel som vybaviť niečo dôležité.“

„Chápem ťa. Keď sa naskytne príležitosť objasniť zločin, treba ju využiť.“

„Toto bolo osobné. Vieš... taká malá pozornosť pre teba.“

„Horatio... ja.... nemal si.“

„Ale chcel.“

„Ďakujem.“

„Neďakuj, kým nie je začo.“

„Nabudúce nebudem. A prosím ponáhľaj sa,“ Marisol stíšila hlas, aby ju mladíci nezačuli, „mám tu problém.“

„Aký?!“

„Obťažujú ma tu dvaja muži.“

„Marisol okamžite odtiaľ odíď. Stretneme sa v parku na našom obvyklom mieste, dobre?“

„Dobre. Zatiaľ ahoj.“

„Ahoj.“

Marisol sa s úľavou oprela. Kútikom oka zachytila, ako sa zmenilo správanie oboch mužov, keď spomenula Horatiove meno.

„Počúvaj miláčik, povedala si Horatio?“ povedal prvý.

„Ja...“

„Ten Horatio?“ prerušil ju druhý (s dôrazom na ten).

„Caine?“ spýtal sa prvý, „šéf miamskej kriminálky?“

„Áno. Horatio Caine. Je mojím priateľom. Ale ako to súvisí s...“ nechápavo sa spytovala Marisol, no už keď povedala „áno“, obaja mladíci vyskočili zo stoličiek, hodili na stôl peniaze a utiekli preč. Marisol za nimi nechápavo pozerala. Potom si spomenula, čo povedal Horatio. No keď tak nad tým uvažovala, možno mali niečo na rováši. To by sa Horatiovi hodili ich odtlačky. Lenže keď odíde, stopy zmiznú. Marisol sa rozhodla zájsť za čašníkom. Nechala si uňho rezervovať stôl pri ktorom sedela s tým, že tam ostanú všetky poháre tak, ako sú. Čašník sa najprv zdráhal, no keď Marisol vytiahla peňaženku a navrhla prepitné, prijal. Marisol sa potom pobrala na dohovorené miesto. Horatio tam už bol. Keď ju uvidel, rýchlo jej išiel v ústrety. V ruke držal kvety.

„Si v poriadku?“

„Áno som.“

„Prepáč, že som tam nebol. Keby...“

„To nič,“ prerušil Horatia Marisol, „poďme sa tam vrátiť.“

„Pochybujem, že tam ostali sedieť,“ ľahko sa usmial Horatio.

„To nie. Ale čakajú ťa tam poháre s ich DNA.“

„Marisol.... bola by z teba dobrá detektívka.“

Marisol sa začervenala. Horatio jej podal kvety, potom ju chytil za ruku a usmial sa.

Keď Horatio zobral odtlačky, Marisol sa išla poďakovať čašníkovi. Potom sa išli prejsť späť do parku. Dlho uvažovali o jednej veci a dnes to chceli uzatvoriť. Potrebovali sa dohodnúť na určitom postupe.

„Poslali mi výsledky testov. Je tam zhoda. Mohol by ti byť transplantovaný štep z mojej kostnej drene.“

„Horatio.... neviem čo povedať. Je to úžasné, ale....,“ Marisol nechcela nijako Horatia ohroziť.

„Jedinou prekážkou môže byť to, že tvoje telo štep neprijme. Ale inak... žiadny problém.“

„Skúsime to teda?“

„O tom niet pochýb. Môžu to spraviť o také dva týždne.“

„Dva týždne?! Veď normálne sa na to čaká aj vyše roka!“

„Áno, ibaže ty máš vhodného darcu. A ja,“ Horatio sa usmial, „ja mám zasa dobré kontakty.“

„Horatio!“ so smiechom vyprskla Marisol.

„Áno?“ opýtal sa Horatio, premáhajúc chuť rozosmiať sa, „Vieš čo? Poďme radšej zaniesť tú DNA do labáku.“

V LABÁKU

Horatio s Marisol vystúpili z výťahu v budove MDPD. Chceli ísť zaniesť vzorky do labáku a potom chcel Horatio spísať s Marisol hlásenie. Počas cesty sa rozprávali.

„Horatio je mi to trápne...“

„Ibaže tým ľuďom to nesmie prejsť. Okrem vyšetrovateľov a prokuratúry sa to nikto nedozvie.“

„A čo Eric?“

„No Eric... tomu to budeme musieť povedať. Ale neboj sa. Poviem mu o tom obťažovaní sám.“

„Ďakujem ti. Ale čo tie testy? Ako mu toto vysvetlím?“

„Ak chceš, porozprávam sa s ním.“

„Vieš... myslím si, že by som mu to mala povedať sama. Ibaže, či by si ho na to nemohol nejako pripraviť?“

„Samozrejme,“ Horatio chcel pokračovať, no cestu mu zastúpil jeho kolega Eric Delko. V pätách mu išiel (či skôr hnal sa) štátny zástupca Stetler.

 

© All text rights reserved
Chcete jakkoli reagovat na tento článek? Není problém, ale mailem nebo do komentářů. Zakazuji článkové reakce, nebo reakce na jiných stránkách a pokud by vás třeba jen napadlo zkopírovat m
ůj článek, DŮRAZNĚ doporučuji si to nejdříve řádné promyslet.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

no co asi:D

(fabrinka, 27. 1. 2008 19:43)

dalej dalej,tesim sa

pridane hodnoty

(Teserka, 22. 1. 2008 8:53)

dufam, ze suhlasite s tym, aby tu boli pridane hodnoty - co autor popiera, slubuje, a nezarucuje, ale ani nepopiera. myslim si, ze vas to moze este viac napinat :D

grrr

(fabrinka, 21. 1. 2008 11:12)

no vyborne,ty ju zabijes
VRAHYNAAAAAAAAAA
:D

pokracko

(Jud, 20. 1. 2008 20:45)

Skvele parada super bomba pokracko prosim

snad som uz ziva :D

(fabrinka, 20. 1. 2008 20:30)

kraaaaaaaaaasa,
Chvíľu ju sledoval, keď sa Marisol náhle otočila. V jednom okamihu sa na Horatia pozrela tak vyčítavo, že ten sa až začervenal.
:D:D:D
dalej dalej

pokracovanie?

(Fabrinka, 19. 1. 2008 11:36)

:D:D:Djoooooj tereska...takto nas natahovat...hanbi sa
:Dfakt sa velmi tesim sa som nedockava...dalej

????????????

(Jud, 18. 1. 2008 23:32)

Prosiiiiiiiiiiim pokracovania

pises?:)

(fabrinka, 18. 1. 2008 14:26)

kedy pokracko..pls dalej

jooj nemozem z vas

(fabrinka, 15. 1. 2008 19:40)

jooooooj baby:D nekecajte tolko,a tereska ty uz napis pokracko!viem ze mas tu francustinu....:Dale posnaz sa:)drzim prsteky

for jud

(Teserka, 15. 1. 2008 19:12)

oks :) aha chapem teraz uz :P no ako si si na zaciatku mohla precitat marisol sa liecila, eric jej vycital vztah s H a hovoril ze by sa mala radsej sustredit na liecbu....cize leukemia uz bola (inak teraz lutujem ze som ju dala uz vtedy bo inak by som mohla do podnadpisu dat ze "ako to bolo s leukemiou).... takze som bola nutena to trocha upravit.... no a co sa tyka pokracka, viem presne co sa stane bude uz koniec a este zopar dialogov....lenze pisat sa mi strasne nechce, navyse uzatvaraju nam znamky cize si vies predstavit tu nadielku :P ale neboj sa, bude uz coskoro :)

pokracko

(Jud, 15. 1. 2008 18:56)

Bola by som rada keby si mi napisala co sa stane

----------------

(Jud, 15. 1. 2008 18:01)

Ne ne ne v poho mne to vobec nevadi len ma zaujimalo v nazvu poviedky to aneb "opäť leukémia" to ma zarazilo snad Marisol nebude zase.....

mnoooo

(Teserka, 15. 1. 2008 16:30)

baby vy ste :D to aneb je na dlhu story, jud mozem ti ju dakedy porozpravat :D alebo sa opytaj fabrinky (inak nevedela som ze si sa premenovala (A) ) :D ona uz vie co a ako.... ale jud kvapku som nepochopila tvju narazku....vadi ti ze je to cechizmus (alebo bohemizmus) alebo ti vadi vyznam toho slova? srry ale mne to pali pomaly :D

:Dhehe

(fabrimka, 15. 1. 2008 16:20)

:D:D:DAj ja si všimla, že Tereska niekedy hovorí češtinou:)je to v pohode pre mna..

------------

(Jud, 15. 1. 2008 16:02)

Super píš dalej ale v názve ma zarazilo to aneb snad nie alebo ano?

dalej:)

(fabrinka, 11. 1. 2008 14:10)

presne tak,nenapinaj a davaj:D

uuuuuu

(Jud, 10. 1. 2008 20:30)

Moja predsatvivost je uz prepracovana no tak nenapinaj nas!

hehe

(Teserka, 10. 1. 2008 19:02)

heh :D potrebujem trochu potrapit vase predstavivove bunky :D:D:D

uuuuu

(Jud, 10. 1. 2008 17:15)

Pekne steklive ale skoda ze to bolo take nevinne :)

confused

(fabrinka, 10. 1. 2008 15:07)

suuuper scena:D ale len 15+ :D