2. fanfiction
VENOVANÉ FABRINKE
Bolo slnečné popoludnie. Malý chlapček cupital vedľa svojej mamy a rozprával jej svoje dojmy z dnešného dňa. Školský rok sa pomaly chýlil ku koncu a on sa už tešil na prázdniny. Žili sami – iba on a jeho mama. Svojho otca nepoznal a súrodencov nemal žiadnych. Vŕtalo mu v hlave, prečo vždy, keď sa pýtal na otca, matkinou tvárou preletel zasnený výraz, no na jeho otázky neodpovedala. Nedalo mu to a snažil sa pátrať aj u maminej sestry či starých rodičov. Už v ôsmich rokoch bol Horatio Caine veľmi múdry a vyspelý.
Jedného dňa mu mama predstavila svojho priateľa. Horatiovi sa časom znepáčil. Nielenže z neho bol dosť často cítiť alkohol, ale navyše si Horatiovu mamu a aj jeho samého občas pomýlil s boxovacím vrecom. Zo začiatku sa však taký nejavil. Bol pozorný, nosil Horatiovej mame kvety a Horatiovi sladkosti. Vtedy sa Horatio na príchod nevlastného otca tešil. Mal k nemu aj celkom pekný vzťah. Lenže potom mama otehotnela. Najskôr sa jej to darilo utajiť. Ale čím viac sa blížil termín pôrodu, tým menej sa jej to darilo. Keď sa to otčim dozvedel, prišiel prvý úder. Horatio sa vtedy skryl v kúpeľni a pootvorenými dverami sledoval hádajúci sa pár. Videl aj to, ako jeho mama spadla na zem. Zatínal päste a oči sa mu plnili slzami...
Potom prišiel pôrod. Horatio sa tešil, lebo v nemocnici bola mama v bezpečí. Aj keď iba dočasne. Malý Raymond sa narodil 5 dní po Horatiových 9 – tych narodeninách. Bol zlaté bábätko a hoci očividne zdedil matkinu krásu, črty mal po otcovi. Do Rayových druhých narodenín mama s otčimom ako tak vychádzali. Občas sa síce niečo udialo, no nie vážne. Potom však prišla evidentná tyrania z otčimovej strany. Zaujímavé ale bolo, že Raymond nikdy neschytal. A vlastne ani Horatio. Vždy iba ich mama. A vtedy.... vtedy sa ju Horatio prvýkrát pokúsil brániť. Skončil so zlomenou rukou. Tým si vlastne „spečatil“ osud. Od tej chvíle si jeho nevlastný otec vylieval zlosť nielen na jeho mame, ale aj na ňom.
O PÁR ROKOV
Horatio mohol mať takých 17 rokov. Ray mal osem. Jedného večera prišiel ich otec (Rayov otec, Horatiov otčim) opäť domov v podguráženom stave. Horatiova mama sa ho snažila dostatočne rýchlo obslúžiť, no otec v tomto stave nebol nikdy s ničím spokojný. Postavil sa a vrazil mame facku, takú, že skončila na zemi. Počkal, kým sa postavila a potom ju pritlačil k stene: „ČO si to dovoľuješ ty štetka?! Myslíš si, že tu budem na teba čakať?!“ Potom ju odvliekol do ich spálne. Ray vtedy pribehol s plačom do Horatiovej izby. Ten sa ho snažil uchlácholiť, no Ray bol natoľko šokovaný, že ho nevnímal. Horatio to potom vydržal ešte rok. V osemnástich vstúpil do policajnej akadémie a prihlásil sa do internátu. Bolo mu ľúto, že necháva Raya s mamou napospas otčimovi, no už s ním nedokázal žiť pod jednou strechou. Koľko modrín a zlomenín si za tých 10 rokov užil, a to nielen, keď bránil mamu, ale aj keď sa snažil brániť sám seba. A jeho mama takisto. Snažil sa teda na ich akadémii oznámiť túto skutočnosť, no americký justičný systém bol v prípadoch domáceho násilia veľmi odmietavý.
Horatio bol v akadémii najlepší kadet. Po jej skončení jeho kariéra rýchlo stúpala. Vďaka dedukčným schopnostiam, pohotovosti, ochote vzdelávať sa a pedantnosti sa za chvíľu stal najlepším z najlepších. Vybral si odbor forenznej kriminológie. Dokonca aj svojho brata, keď dovŕšil plnoletosť, prehovoril, aby sa stal kadetom u polície. Ray si však po skončení akadémie vybral prácu tajného agenta. Tak sa aj zoznámil s Yelinou Salas, ktorá ale pracovala s Horatiom. Vtedy si Ray asi prvýkrát vyčítal, že si nevybral Horatiov odbor. Mohol by s ňou byť častejšie. Ray mal aj ďalší problém. Slabú vôľu. Pracoval v utajení a často sa tak dostával do styku s rôznymi mafiánmi. Mal za úlohu ničiť drogové kartely. Neodolal im však. Drogám. Túto slabosť podľahnúť nelegálnym látkam asi zdedil po otcovi. Napriek všetkému sa ale oženil s Yelinou a mali spolu syna.
Horatio sa čoskoro prepracoval na vedúceho v ich oddelení. Celé tie roky zbieral dôkazy proti svojmu otčimovi. Raz však na oddelenie došla správa, že sa v neďalekom parku našla mŕtvola asi 50 – ročnej ženy. Horatio a jeho tím neváhali a vydali sa na obhliadku. Horatio mal ako prvý tú česť vidieť mŕtvu. Keď ju však uvidel, prišlo mu zle. Na zemi, na tej chladnej zemi, tá mŕtvola tam, bola jeho matka. Od tej chvíle znásobil svoje úsilie dostať za mreže svojho otčima. Bol si 100% - ne istý, že on bol jej vrahom. Jedinú úľavu mu prinášalo vedomie, že jeho mama zomrela okamžite. Čistý priestrel srdca. Žiadna bolesť. Nič. Iba záblesk blížiacej sa smrti, keď guľka vyletela zo zbrane....
Po čase Horatio získal dostatok dôkazov na usvedčenie svojho otčima. Okamžite vyrazili do domu, kde Horatio vyrastal. Na mieste sa odohrala „tichá“ prestrelka. Horatiov otčim sa odmietol vzdať. Horatio sa zakrádal po hornom poschodí s namierenou zbraňou, keď sa za ním ozval hlas: „Čo tu robíš?“ Horatio sa otočil a zbadal ho. Teraz mohol mať okolo 53 rokov a vôbec nevyzeral tak, ako si ho Horatio pamätal. Jeho otčim sa obrátil, zbehol na dolné poschodie a začal strieľať na Horatiov tím. Horatio to nemohol dopustiť. Namieril a vystrelil. Videl ako jeho otčim vykríkol a spadol na zem. Ihneď privolal sanitku a potom sa išiel pozrieť na zraneného. Jeho otčim si držal postrelené miesto a o zbraň, ktorá mu vypadla z ruky a teraz ležala neďaleko neho, nejavil záujem. Horatio ju odkopol a potom si vedľa neho čupol s namierenou zbraňou. Chvíľu si mlčky hľadeli do očí. Potom sa Horatio postavil, otočil sa a odišiel. Netušil, že jeho nevlastný otec schytal smrteľný zásah. Príjazdu záchranky sa nedožil...
EPILÓG
Horatio držal v ruke kyticu kvetov previazanú čiernou stuhou. Kráčal po cintoríne. Išiel ku konkrétnemu hrobu, netušiac, že čoskoro tu bude navštevovať hrobov viac. Konečne k nemu prišiel. Čupol si a položil kvety na hrob. Potom sa postavil a zahľadel sa na náhrobok. V mysli si ho čítal až sa napokon zastavil na poslednej vete: „Odpočívaj v pokoji.“ Horatio sa smutne pousmial, nasadil si okuliare a zahľadel sa na oblohu. „Teraz už môžeš.“
© All text rights reserved
Chcete jakkoli reagovat na tento článek? Není problém, ale mailem nebo do komentářů. Zakazuji článkové reakce, nebo reakce na jiných stránkách a pokud by vás třeba jen napadlo stvořit něco podobného, nebo-li zkopírovat můj článek, DŮRAZNĚ doporučuji si to nejdříve řádné promyslet.
Komentáře
Přehled komentářů
Moc pekné ma to potešil som totiž podobný fanúšik H ako Fabrinka
takze
(Teserka, 13. 1. 2008 17:42)dufam ze sa paci....dakujem fabrinke za slova uznania ;) podotykam ze v EPILOGU isiel horatio na hrob svojej MAMY.... jasne ? :) aby ste si nemysleli ze otcimovi.... alebo bohviekomu....
nemam slov
(fabrinka, 13. 1. 2008 17:01)
SOm....v šoku.V šoku preto, už len pre to venovanie.Nemám slov.Ďakujem.
Ďalej pre poviedku.Je úžasná.Presne šitá mne na mieru.Je.......brutálne dobrá.teším sa ako malé decko.
Tereska posielam ti veľkú pusu:D
JEEEEEEEEEEEEEEEEEJ
(Jud, 13. 1. 2008 20:09)