3. FF: Ryan Wolfe
Sedel pri stole a čakal na poručíka Caina. Konečne sa dočkal.
„Dobrý deň pane,“ pozdravil.
Horatio pokýval hlavou na znamenie pozdravu. Potriasli si rukami a sadli si. Rozprávali sa o práci v CSI. Musel mu ukázať zbraň. Potom sa s ním poručík rozlúčil a sľúbil, že sa ozve...
Ležal na zemi a prudko lapal po dychu... V oku pociťoval šialenú bolesť.... Jednou rukou si držal zranené miesto a druhou namáhavo šmátral po vysielačke...
Sedel v kresle u lekára a s hrôzou v očiach sledoval blížiace sa kliešte....
Opieral sa o zárubňu nemocničných dverí a smutne hľadel na Erica, ktorý v umelom spánku bezvládne ležal na posteli....
Nechápavo hľadel na kvapku krvi na mieste činu a ešte nechápavejšie hľadel na 2 označenia – jedno pri krvavej škvrne a jedno hneď vedľa.
Stál tvárou v tvár kolegovi Delkovi a musel mu vysvetliť, že sa pomýlil a že je to po nehode prirodzené....
Ryan sa zobudil a prudko sa posadil. Rýchlo dýchal a vystrašene sa obzeral okolo seba. Práve svitalo. S úľavou klesol späť na vankúš. Bol rád, že to bol iba sen, hoci...
Ryan vystúpil z výťahu v MDPD a zamieril do labáku. Mal tam pracovať na nových materiáloch. Preto ho udivilo, keď v labáku zbadal Erica Delka. Eric dvihol zrak od vzoriek a začudovane sa pozrel na Ryana.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa.
„Ja,“ zasekol sa Ryan, „mal som tu pracovať na nových vzorkách.“
„Ty?! Na vzorkách? Robíš si zo mňa dobrý deň?“ nechápavo, no trocha podráždene sa pýtal Eric.
„Áno. Vieš na tých z prípadu, kde bola obeť nájdená v kontajneri pri domove dôchodcov.“
„Ryan, veď ten prípad sme už uzavreli.“
„Nie... to.... to nie je možné.“
„Je.“
„Preboha, ale potom som mal byť úplne niekde inde....!“
„Áno mal.“
„Nevieš kde?“
„Horatio ti dnes nechal 2 odkazy na pageri a skúšal sa to dovolať. Chcel, aby si išiel s ním do terénu. Musel namiesto teba vziať Dana, keďže všetci už mali nejakú robotu. Úprimne povedané ani jeden z nich sa netváril šťastne.“
Ryan si povzdychol a rukou si prešiel po tvári: „Nevieš, kde by mohli byť?“
Eric iba bezmocne pokrútil hlavou.
Ryan sa zničene odvliekol z labáku. Nechápal, čo sa to s ním deje... Napadlo ho, že by mal zavolať Horatiovi, no práve vtedy sa na chodbe takmer zrazil s Calleigh.
„Ahoj Ryan.“
„Ahoj,“ duchom neprítomne odvetil Ryan.
„Si OK?“ ustarane sa opýtala Calleigh.
„Ja....čo?“ odmlčal sa, „ale áno...“
„Nevyzeráš byť.“
„Prepáč, mal som dosť dlhú noc, Horatio ma už od rána zháňa a ja mám dojem, že ide všetko akosi... mimo mňa.“
„Vyzerá to na rušný začiatok dňa.“
„To áno.“
„Držím palce, ty to zvládneš,“ Calleigh sa povzbudzujúco usmiala.
„Vďaka.“
Potom Ryan zavolal Horatiovi. Ten sa oňho pomaly ale isto začínal báť. Ryan mu musel dobrých 10 minút vysvetľovať svoj „skrat“. Horatio mu ale napriek tomu aj tak sľúbil, že sa ešte porozprávajú. Navyše sa naňho hneval aj Dan, ktorý vďaka nemu musel nedobrovoľne opustiť svoje „vyhriate“ miestečko v labáku.
...UŽ NA MIESTE ČINU...
Ryan sa ponáhľal na miesto činu. Keď zaparkoval auto, čakal ho ešte kus cesty pešo. Zobral si kufrík, zamkol auto a šiel. Už zďaleka videl blikotajúce svetlá policajných hliadok a kopu ľudí pobehujúcich sem a tam ako mravce v mravenisku...
„Ahoj Horatio.“
„Ahoj Ryan. Som rád, že si sa tu napokon ukázal...“
„Ja... neviem čo sa to so mnou deje. Nie som si istý, ale mám taký pocit...“
Horatio súhlasne pokyvoval hlavou a potom sa opýtal: „Si v poriadku?“
„Hej, som.“
Horatio preletel skúmavým pohľadom po Ryanovej bledej a vyčerpanej tvári. Špeciálnu pozornosť venoval kruhom pod jeho očami a pokožke – od vtedy, čo Ryan začal pracovať v CSI, značne zosinavela a nabrala popolavo bledý nádych. Tá tvár, to už nebola tvár šťastného a bezstarostného policajného dôstojníka – kadeta, ktorý s nadšením vykonával pridelenú prácu. Bola tvárou človeka, ktorý videl tie najhoršie zverstvá, akých len bola ľudská bytosť schopná...
„Si si istý?“
„Áno,“ trocha podráždene odvetil Ryan.
Horatio prikývol a venoval mu jeden zo svojich významných pohľadov.
Ryan pomaly zvesil ramená a pozrel do zeme: „Horatio... ja... chcel by som sa potom s tebou porozprávať.“
„Dobre... A teraz sa poďme pozrieť na našu obeť.“
Neušli ani 10 krokov, keď k nim prišiel Dan Cooper.
„Horatio, tam za kríkmi som našiel...,“ Dan sa zháčil, keď zbadal Ryana, „konečne si nás prišiel pozrieť, Ryan,“ uštipačne vyhlásil.
Ryan naňho nervózne pozrel: „Mrzí ma, že si musel...“
„Dan, prosím ťa odober z toho miesta vzorky a ak sú tam nejaké hmotné materiály, zober aj tie. A nezabudni ich vyfotografovať,“ prerušil Ryana Horatio.
„Hneď Horatio.“
„Hneď teraz. Prosím,“ dodal Horatio netrpezlivo.
Keď sa Dan odobral späť k dôkazom, Ryan sa obrátil k poručíkovi.
„Vďaka.“
„Niet začo.“
Ryan s Horatiom odobrali vzorky z miesta, kde sa našla obeť a potom mu poručík podal vrecká s materiálom, ktorý našiel na obeti.
„Zanes to do labáku. Tu,“ ukázal na jedno vrecko, „toto našiel Dan za tými kríkmi. Nádherná guľka... Daj ju Calleigh, nech spraví komparáciu.“
„Dobre.“
Ryan si igelitový sáčok s guľkou strčil do kapsy a zvyšnú hromadu dôkazov naložil do auta. Cesta do labáku prebiehala celkom v pohode. Ryan išiel primeranou rýchlosťou, viditeľnosť bola veľmi dobrá, skrátka ideálne podmienky. No zrazu.... pískanie bŕzd, náraz a v tom okamihu aj mučivé škrípanie plechu. Potom už iba krv stekajúca po dverách, kvílivý zvuk majáčikov, šokované výkriky, plač... vzápätí ticho a nevysvetliteľná otázka – „prečo?“
Keď sa Ryan prebral, videl iba biely plafón a nič viac.... Dezorientovane sa obzeral okolo seba a pri okne zbadal známu postavu. Chvíľu iba ležal a mlčky si „vychutnával“ pohľad na človeka, ktorý mu síce bol otočený chrbtom a pozeral von oknom, no bol tu a to bolo hlavné.
„Horatio,“ zašepkal.
Postava sa otočila. Naozaj to bol poručík Caine. Hoci stále pôsobil suverénnym dojmom, dojmom človeka, ktorý vie, čo robí, v očiach sa mu zračil strach.
„Ryan!“
„Áno?“
„Vďakabohu, že žiješ. Mysleli sme si...“
Horatio nemusel ani dokončiť vetu, Ryan vedel, čo tým myslel.
„Ja... nepamätám si, čo sa stalo. V jednu sekundu bola cesta prázdna a v druhej tam bol ten kamión...“
„Kamión?! Na mieste činu sme nenašli žiadne iné auto okrem tvojho.“
„Akože nie?“
„Proste nie. Bolo tam iba tvoje auto, ktoré narazilo do stromu.“
„Do stromu? To nie je možné, bol tam kamión.“
„Ryan, možno si mal nejakú halucináciu,“ Horatio sa odmlčal, „nebolo by to prvý raz...“
Ryan vrhol na poručíka zničený pohľad: „Eric... Eric ti hovoril o dnešnom ráne, však?“
„Áno, rozprávali sme sa.“
„To s tým predsa ale nijako nesúvisí...“
„Možno nie. No bola to škaredá nehoda a hoci si neutrpel vážnejšie zranenie, otra mozgu by mohol spôsobiť výpadky pamäti.“
„Neveríš mi?“
Horatio nemal rád citové vydieranie. Ryan bol dospelý chlap, ktorý by sa už mohol naučiť rozlišovať medzi realitou a snami. Teda, ak sa za tým neskrývalo niečo viac... Pravdou však bolo, že ak by sa nehoda stala podľa Ryanovho popisu, veľa „čiernych dier“ by zmizlo. No prokuratúra neuzná Ryanovu výpoveď, aj keby bola taká pravdivá, že by sa z nej prášilo. Nie po otrase mozgu. Horatio mal v živej pamäti, ako si sudca podal Erica po jeho zranení a vedel, že ak by v prípade Ryana zobral v úvahu aj jeho správanie za posledný týždeň, tak by mu hrozilo zastavenie činnosti. Musia teda pátrať po dôkazoch, ktoré by podporili jeho tvrdenie.
„Verím Ryan. Ale z právneho hľadiska tvoja výpoveď neobstojí.“
„Chápem. Nevieš, kedy ma majú prepustiť?“
„Do týždňa by si mohol odísť. Musím už ísť, máš tu ďalšiu návštevu,“ Horatio kývol rukou smerom k dverám a dnu vošla Calleigh sprevádzaná Ericom, Alexx a Natáliou.
Ryan pomaly kývol hlavou a chabo sa usmial. Horatio mu venoval ešte jeden pohľad a potom skrúšene odišiel. Prvý raz sa, čo sa dôkazov týka, cítil bezmocne. Vedel, že im to skomplikuje prácu, no Ryanovi to radšej nepovedal: „Dôkazy, ktoré prevážal, zmizli...“
Pokračovanie zaručené ;o)
© All text rights reserved
Chcete jakkoli reagovat na tento článek? Není problém, ale mailem nebo do komentářů. Zakazuji článkové reakce, nebo reakce na jiných stránkách a pokud by vás třeba jen napadlo zkopírovat můj článek, DŮRAZNĚ doporučuji si to nejdříve řádné promyslet.
pokračovanie
(Niky, 17. 11. 2008 18:41)